Niekoľko rokov sa ako hlavný dôvod našich neúspechov spomína rovnaká vec. Ale nič sa s tým nerobí.

Komentár Jakuba Mihálika

Na súperov sme nestačili najmä korčuliarsky. Sme pomalí pri zakladaní útokov, pri bránení, nedokážeme v rýchlosti prekonať súperovu obranu. Keď počúvam hodnotenie turnaja 20-ročných, ktorý práve pre nás skončil, mám pocit deja-vu. Vlastne nie, sorry. Deja-vu môže byť aj  pocit, že ste zažili niečo, čo ste v skutočnosti nezažili. A ja som toto hodnotenie zažil. Zažívame ho všetci. Každý rok. Už minimálne desať rokov. 

Jednej veci nerozumiem... Keď sa už desať rokov opakuje ten istý dôvod, prečo s tým niečo nerobíme? Keď sa spýtate zodpovedných, našuchoria perie a ohadzujú sa číslami, koľko detí dokázali priviesť na hokej či koľko kúpili výstrojov (vynechajme to, že je to stále smiešne málo). Ale veľmi zriedkavo, až sa bojím, že nikdy, sa môžu pochváliť aj reálnym výsledkom. 

Ja totiž za úspech nepovažujem počet, ale kvalitu. Spýtajte sa futbalového Islandu, či im záleží na počte. Alebo hokejového Slovinska, kde každý tretí hráč je reprezentant, aj tak neustále rastú. Iste, väčšia základňa vám dá väčší výber talentov a rôznu typológiu, ktorú potom môžete prispôsobovať vášmu systému. No toto všetko sa rieši, až keď je položený základ.  Aj blafák sa rieši až po tom, čo ste sa k nemu korčuliarskym umením dopracovali.  

Ako je možné, že roky vzlykáme nad tým, že súper lepšie korčuľuje a nič s tým nerobíme? Veď práve to je vec, ktorá sa dá naučiť. Samozrejme, ak sa učí v správny čas a správnymi ľuďmi. Rozumiem, nie každý môže mať šikovné ruky Sidneyho Crosbyho či strelecký inštinkt Ovečkina. Ale to nemajú ani všetci Švédi, Fíni (boj o záchranu nevnímajúc), ani ďalší. Neporážajú nás tým. Porážajú nás takou základnou vecou, akou je korčuľovanie.

Tu presne narážame na ten základný rozdiel medzi našim hokejom a špičkou. Nemáme dostatok kvalifikovaných ľudí na to, aby viedli mládež. A môžu sa páni na Zväze durdiť a biť do pŕs, že na Slovensku máme dostatok odborníkov. N-E-M-Á-M-E! Ak v hokeji nepretrhneme kamaradšafty, nezlikvidujeme amaterizmus, 100-eurové odmeny miestnemu dobrovoľníkovi, ktorý jediný široko-ďaleko zvláda korčuľovanie a je ochotný zápasiť so skupinkou výrastkov za peniaze „na pivo“, nikdy sa naša mládež neposunie. Projekty 18tky či 20tky nemajú šancu nahradiť lapsusy z hráčskych začiatkov. Nešetrime na nesprávnych miestach, priznajme si, že na to nemáme, pozvime si dostatočne platených odborníkov zo zahraničia, ktorí našich hráčov naučia korčuľovať. Hocičo. Len už s tým preboha živého niečo robme!

Koho to má takto baviť? Dívať sa, ako medzi elitou jasne zaostávame v rámci všetkých kategórií. Dívať sa, ako sa trápime a súperi po dvoch minútach zápasu zistia, že im stačí exhibičné tempo. Aj ostatné krajiny mali obdobia, keď boli defenzívnou stenou proti mocnostiam. No poväčšine išlo o krajiny, ktoré hokejový rast len očakávali, pretože u nich nehral prím. Všetky tie Nemecká, Švajčiarska, Nórska sa však zlepšili a dnes presne v tom korčuľovaní vyrovnávajú to, že  nestačia možno technicky či hokejovým umom. 

My nie. Tvrdošijne prokrastinujeme v práci s mládežou a až príliš neskoro sa snažíme žmýkať citrón, pri ktorom vieme, že je z vysušenej odrody. V 18tke, 20tke plačeme, že Bokroš či niekto ďalší nevie za pol roka, či rok a pol nahradiť to, že ich predošlých desať rokov neviedli vždy majstri svojho remesla. 

Keď som spomenul Island, ich príbeh futbalového vzostupu začal práve týmto. Investovali do svojich trénerov, ponúkli aj mládežníckym koučom atraktívne platy a zrazu majú najviac pro-licencovaných trénerov na počet obyvateľov. Vystavali futbalové ihriská a ajhľa. Futbalový tiger. 

Presne toto je cesta, ktorou sa musíme uberať. Nie hádzať to na deti, že sú lenivé, neposlušné, digitalizované a rodia sa akosi menej často. Inak si šablónové hodnotenia turnajov v televíznych štúdiách môžu Pukalovič, Tóth a spol. odložiť na ďalších desať rokov. Som si istý, že tam ešte budú.