Ligový výber pod hlavičkou slovenskej reprezentácie neuspel proti pre nás málo známej Ugande. Opäť sme sa tak presvedčili, že medzinárodná scéna je niečo úplne iné, ako naša liga. Čo s tým?

Komentár Filipa Chudého

Oficiálne záznamy už navždy budú ponúkať informáciu, že slovenská futbalová reprezentácia vstúpila do roku 2017 prehrou 3:1 s Ugandou. My síce vieme, že išlo len o náš ligový výber, ale svet to takto nevníma, veď nemá ani prečo. Išlo o oficiálny duel započítaný do rebríčka FIFA a tak si ho história zapamätá.

Naše spomienky na stretnutie s Ugandou ale nebudú také príjemné, ako sme si priali. Treba otvorene povedať, že súper vyhral zaslúžene. Reprezentanti takmer 29-miliónovej krajiny dali našim medzinárodne neskúseným futbalistom lekciu. Hlavne v prvom polčase hrali na vysokej úrovni a ich prechod do protiútoku a celková rýchlosť v práci s loptou občas až nadchýnali, teda, ak by to nebolo na náš účet. Ak žeriavy (druh vtákov) , ako znie prezývka ugandskej reprezentácie, budú takto lietať aj na blížiacom sa Africkom pohári národov (APN), potom môžu byť povestným čiernym koňom turnaja.

Lenže nás prioritne nezaujíma, ako dopadne náš ostatný súper na APN, ba ani to, či uspeje v dobre rozohranej kvalifikačnej skupine na MS, v ktorej je aktuálne mimochodom pred Ghanou a na postupovú priečku Egypta stráca len dva body. Musíme sa pozrieť na seba, pričom pohľad na výkon našich futbalistov nie je príjemný.

Niektorých slovenský ligový výber sklamal, iní to považujú za realitu, pričom sa dá povedať, že čiastočnú pravdu majú obe skupiny. Naozaj sa totiž čakalo, že zverenci Jána Kozáka sa budú prezentovať v lepšom svetle, ale zas zázraky nikto nepredpokladal. Veď až 10 z 11 hráčov základnej zostavy si pripísalo prvý štart v národnom tíme a ďalší šiesti po prestávke. No to len čiastočne ospravedlňuje prioritne prvý polčas. Takto sa totiž nemôže hrať v najcennejšom drese!

Ján Kozák postavil vzhľadom na okolnosti zrejme najlepšiu možnú základnú zostavu, keď v nej čo najviac eliminoval faktor nezohratosti. Traja obrancovia zo štyroch hrávali spolu na jeseň v Žiline, k tomu aj celá ľavá strana bola žilinská, pričom snáď netreba pripomínať, že práve odtiaľ vyhrával jasný líder tohto ročníka našej ligy väčšinu zápasov. Pravá strana zas bola belasá. Navyše by sme našli aj ďalšie hráčske väzby z minulosti. Hlohovský s Gergelom hrávali spolu dlhé roky už v mládežníckych kategóriách, Hlohovský a Malec sa tiež v minulosti v Trenčíne stretli. Preto tvrdiť, že sa naši hráči videli prvýkrát na trávniku, je hlúposť, len to tak proste v niektorých momentoch vyzeralo.

V prvom polčase lepšie fungovala prekvapujúco pravá strana, resp. sa dá povedať, že tá ako jediná aspoň čiastočne fungovala. Každý sa najviac spoliehal na žilinské väzby v našej zostave, ale tie nefungovali. Po prestávke sa to síce zlepšilo, ale to bolo čiastočne spôsobené aj tým, že súper už mal nahrané a prestal to pred APN zbytočne siliť.

Opäť sa tak iba potvrdilo, že medzinárodná scéna je úplne niečo iné ako naša liga. Ugandskí hráči boli rýchlejší, fyzicky silnejší a lepšie technicky vybavení, ako väčšina našich ligových mužstiev. Preto sa Hlohovský a spol. nevedeli presadiť, pretože kým v lige majú väčšinou dostatok času na ukázanie svojich silných stránok, teraz im hráči Ugandy, ktorí sú tesne pred vrcholom svojej sezóny, ten priestor a čas proste nedali.   

Na začiatku zimnej prípravy vlastne pre každého nášho hráča, a to nielen v Kozákovom výbere, dobrá facka na prebratie, že treba pracovať oveľa viac a tvrdšie, svet je totiž niekde úplne inde. Ako sa ukázalo, je to aj prípad ugandskej reprezentácie, v ktorej sú pre nás neznáme mená z neznámych klubov, lenže sú na tom lepšie (aspoň teraz) ako náš ligový výber. Po už tradičnej letnej pohárovej facke teda prišla aj zimná. Je už na každom hráčovi a trénerovi, čo si z toho zoberie a hlavne aplikuje v zimnej príprave, podľa mnohých u nás tej najdôležitejšej. Nikdy nie je neskoro túto situáciu zmeniť, ale to sa dá len tvrdou a zodpovednou prácou!