Slovenský futbal už dlhé roky nemá útočníka, ktorý by čo i len nastupoval v kluboch z popredných svetových líg. Čo sa s tým dá spraviť?

Komentár Filipa Chudého

Znie to možno neuveriteľne, ale slovenský futbal už vyše štyri roky nevie, čo je to mať útočníka, ktorý by nastúpil na zápas v jednej z piatich elitných ligových súťaží sveta. Naposledy náš útočník absolvoval podobný zápas 2. februára 2013, keď Erik Jendrišek odohral šesť minút za Freiburg v Hoffenheime, ktorý tam prehral 1:2. Niekto síce môže právom tvrdiť, že medzitým zhodou okolností opäť za Freiburg nastúpil na hrote útoku Karim Guédé, ale toho za útočníka nepovažujeme, pričom tiež nie je vysloveným produktom slovenského futbalu, aj keď na bundesligový level ho pripravili v Petržalke a Slovane.

Ak by sme každému nášmu fanúšikovi dali otázku, aby pomenoval najproblematickejší post slovenskej reprezentácie, ba rovno celého nášho futbalu, takmer každý by povedal, že sa nachádza v útoku, pričom s takým názorom nemožno nesúhlasiť. Od čias MS 2010 nemáme na hrote útoku hráča, ktorého by sme právom mohli označiť za kľúčovú postavu národného tímu. Dokonca to občas zašlo tak ďaleko, že sme radšej nastupovali bez útočníka.

Už ide naozaj o chronický problém slovenského futbalu, že nevieme vychovať útočníka minimálne európskych rozmerov. Je síce pekné, že aj o našich mladých hráčov majú popredné európske kluby záujem, lenže ani v jednom prípade sa nejedná o gólové kladivo, keďže také ani nemáme.

Veď napr. kapitán úspešnej 21-tky Adam Zreľák prestúpil len do Jablonca, veľká mládežnícka hviezda Tomáš Vestenický paberkuje v Cracovii Krakov a zatiaľ posledný najlepší slovenský strelec Fortuna ligy Tomáš Malec sa v zahraničí tiež len hľadá. Ak by sme mali menovať seniorských reprezentantov, potom Adam Nemec nehrával ligový futbal poriadne dva roky, aby sa to ako-tak zmenilo až v Diname Bukurešť, Jakub Sylvestr nenastupoval dlho v druhej bundeslige, z ktorej až teraz v zime odišiel a Marek Bakoš s Michalom Ďurišom si brali navzájom minúty v Plzni.

V tejto spojitosti treba spomenúť, že Ďuriš aspoň prestúpil do ligy tzv. druhého sledu. Je to síce len Orenburg a nie Montpellier, kde mohol ísť pred rokom, ale aspoň trochu zakvapkalo, veď my sme na jeseň nemali útočníka už ani v lige rangu tej ruskej.

Treba sa naozaj zamyslieť nad tým, prečo slovenský futbal nielenže nedokáže, ale on stále ani nevychováva útočníkov, ktorí by mohli byť zaujímaví pre popredné kluby. Naozaj aktuálne nevidíme nejakého hráča, ktorý by to v krátkom čase mohol zmeniť.

Pre zaujímavosť dodávame zoznam hráčov s korunou kráľa strelcov našej ligy v ostatných sezónach: Gino van Kessel, Matej Jelič, Jan Kalabiška, David Depetris a spomínaný Tomáš Malec, pričom tomu na to stačilo len 14 gólov, čo je najmenej v histórii. Ide prakticky len o legionárov, navyše ani jeden z nich sa následne v zahraničí nepresadil. A viete kto bol kráľom strelcov okrem nich v ostatnej dekáde? Pavol Masaryk (2x), Filip Šebo, Róbert Rák, Ján Novák a Tomáš Oravec. Väčšina je už v nižších ligách, jeden stihol presedlať na triatlon a jeden aj stávkoval... No horšie je ešte to, že súčasní slovenskí útočníci sú od nich až na pár reprezentačných výnimiek kvalitatívne horší, a to pomerne výrazne.

Mnohí sa možno pýtajú, že čo sa s tým dá robiť, pritom je to veľmi jednoduché. Treba začať poriadne pracovať v kluboch, pretože ak by sa v ostatných rokoch tak pracovalo, aspoň nejaký náznak popredného útočníka by sme mali, keďže talenty na to máme.

Lenže slovenské kluby si musia uvedomiť jednu podstatnú vec. Útočníci dnešnej doby sú jednodotykoví hráči, ktorí prídu do kontaktu s loptou iba zopárkrát v celom stretnutí, no a práve vtedy musia urobiť rozdiel. To znamená, že treba s nimi pracovať predovšetkým na prvom dotyku, až keď ten budú mať výborný, až potom sa dostanú do zakončenia. Ak ho dobrý mať nebudú, nikdy z nich poriadni útočníci nevyrastú, keďže kvalitní obrancovia s nimi nebudú mať problém.

Prvý dotyk hlavne u ofenzívnych hráčov je alfou a omegou dnešného rýchleho futbalu. Kto sa tomu neprispôsobí, nemôže hrať v ofenzíve. Slovenský futbal nemá od najlepších čias Róberta Vitteka útočníka, ktorý by mal zodpovedajúci prvý dotyk, preto vlastne odvtedy nemáme oporu na hrote reprezentačného útoku a tiež útočníka, ktorý by pravidelne hrával v top ligách. A ďalšieho takého vyprodukujeme len vtedy, keď sa na tom začne poctivo pracovať už od mládeže. Kto nebude disponovať podobnými vlastnosťami už najneskôr pred prechodom k mužom, z toho útočníka je aj zbytočné robiť. Čo stačí na Slovensku, to v medzinárodnej konfrontácii neobstojí.