Slovenské tenistky vyhrali skvelým spôsobom na pôde favorita, čo priam kontrastuje s týždeň starým vystúpením našich tenistov. Ako je možné, že ženská zložka nám urobila takú radosť a mužská úplne vybuchla?

Komentár Filipa Chudého

V priebehu dvoch za sebou nasledujúcich víkendov sa odohrali v slovenskom tenise dve udalosti, ktoré sa zapísali do histórie tohto športu u nás, pričom každá z nich úplne iným spôsobom. Kým v stretnutí Davisovho pohára Slovensko – Maďarsko sa zrodila naša hanebná prehra po škandalóznych výkonoch na čele s Martinom Kližanom, v zápase Pohára federácie sa (aspoň verme tomu) zrodila nová hviezda.

Samozrejme, k tomu má ešte Rebecca Šramková veľmi ďaleko, ale aspoň možno povedať, že urobila prvý krok a je pred ňou ešte x ďalších. No ukázala na dvorci taký potenciál, že keď odstráni zo svojho repertoáru zbytočne unáhlené údery a naučí sa trochu viac tenisovej taktiky, môže byť raz svetovou hráčkou. No hlavný odkaz tohto víkendu je v úplne niečom inom.

Naši tenisti hrali doma proti totálnemu outsiderovi. Veď ten mal svojho najlepšieho hráča v rebríčku za všetkými našimi, pričom ostatní Maďari pomaly ani netušia, čo je to turnaj ATP, no aj tak sme prehrali. No a našim tenistkám zas chýbali dve najvyššie postavené hráčky, tretia najlepšie postavená k tomu ochorela v deň zápasu, no aj tak sme vyhrali na pôde favorita, ktorý si navyše vybral povrch, aký mu maximálne vyhovuje a nám veľmi nesedí. Mnohí sa pýtajú, že ako je toto možné, pritom odpoveď je jednoduchá, je to v prístupe!

Kým muži riešili svoje dlhodobé spory, na zápas sa vôbec netešili, dokonca sa ani poriadne nepripravovali a celkovo reprezentačnú nomináciu brali ako za trest, u žien to bol presný opak. Hlavná hrdinka Rebecca Šramková viackrát povedala, že reprezentovať je veľká česť, doslova z nej sršalo, ako sa teší, pričom podobne to brali aj ostatné.

Navyše najskúsenejšia Daniela Hantuchová, ktorá by si mohla teraz už len užívať na tenisovom dôchodku , sa tešila na tento súboj pomaly ako malé dieťa. Vôbec sa nehrala na urazenú, že sa dostala do nominácie len kvôli absenciám iných hráčok, dokonca prijala s absolútnym pokojnom aj rolu poslednej hráčky na dvojhru v nominovanom kvartete, no keď naozaj len zhodou okolností nakoniec dostala šancu aj v singli, akoby bola odtrhnutá z reťaze. Áno, Erraniová mala od polovice prvého setu zdravotné problémy, no Daniela hrala tak dobre, že by ju zrejme porazila tak či tak. Ak to bol jej posledný zápas v dvojhre za Slovensko, tak si za celú reprezentačnú kariéru zaslúžila, že ho zakončila symbolicky kanárom. Bola to za tie roky dokonalá jazda, viac sme chcieť nemohli!

Bola radosť sa pozerať ani nie tak na to, ako naše hráčky hrali, hoci to bol hlavne v prípade menovaných pôžitok, no viac potešilo to, ako odovzdali v prospech reprezentácie celé srdce. A práve to rozhodlo, pretože keď sme prehrávali 1:0 a Rebecca prehrala prvý set proti Erraniovej 6:2, asi sa veľa optimistov nenašlo, no mladá 20-ročná Bratislavčanka to rozbalila a naštartovala celý tím, ktorý išiel za víťazstvom, hoc bol podľa papiera outsider.

Pre Danielu Hantuchovú to bol možno skutočne posledný zápas za Slovensko, hoci ukázala, že netreba ju odpisovať a ešte ju evidentne stále potrebujeme. No pre Rebeccu Šramkovú bol navždy prvý, pričom od roku 2002 je prvou debutantkou, ktorá bodovala za nerozhodnutého stavu. A hádam netreba pripomínať, že práve v roku 2002 sme Pohár federácie vyhrali. Veľmi pekná symbolika možno pri akomsi striedaní reprezentačnej štafety.

Za Slovensko hrali vo Forli len hráčky, ktoré naozaj reprezentovať chceli. Bolo asi aj dobre, že tam nebola Cibulková, lebo keby sa nachádzala hlavou na turnajoch a myslela len na rebríček, nemuselo to takto dopadnúť, pričom možno by v takom prípade ani Šramková nehrala a my by sme neodhalili jej potenciál.

Na záver sa treba poďakovať dievčatám za krásny tenisový víkend, pričom sa priam pýta poznámka smerom k našim „zlatým“ chlapcom. Presne takto sa reprezentuje Slovensko!