Naša najvyššia futbalová súťaž prišla opäť o jednu zo svojich tvárí, ktorou bol Martin Mikovič. Toho samotný trnavský majiteľ označil za symbol klubu, ktorý by nepredal. Akosi nevyšlo...

Komentár Filipa Chudého

V posledný deň zimného prestupového obdobia v našich končinách zaujal v spojitosti so slovenským futbalom odchod Martina Mikoviča zo Spartaka Trnava do Termalice Bruk-Bet Nieciecza. Niežeby tento prestup prekvapil, to vôbec nie, keďže o Mikovičovom odchode sa rozprávalo už dlhšie, ale ak sa na to pozrieme podrobnejšie, zistíme, že tento prestup v sebe skrýva hlbší odkaz, a to nie veľmi povzbudzujúci pre trnavský klub a čiastočne aj slovenskú ligovú scénu.

V novodobom futbale sa síce skutočné klubové ikony postupne vytrácajú, ale stále nájdeme zopár prípadov, keď je hráč verný rodným futbalovým farbám. Na našich trávnikoch do tejto skupiny nielenže Mikovič patril, on bol jedným z lídrov. Odmalička bol zrastený s trnavským klubom, keď chodil v minulosti pravidelne povzbudzovať na tribúny, až sa z nich jedného dňa dostal na trávnik. Aj vďaka tomu sa stal miláčikom trnavských fanúšikov.

Mikovičovi naozaj nemožno vyčítať, že by sa nebil za klubové farby, keďže vždy nechal na ihrisku všetko. A hoci nemal techniku Messiho a gólovosť Ronalda, to nič nemení na tom, že bol produktívny, v minulej sezóne obsadil v tabuľke produktivity tretie miesto za Berom a Van Kesselom. Občas síce vedel vysloviť zopár sprostostí, hlavne v súvislosti s derby, ale nad tým sa dalo mávnuť rukou, to tiež totiž patrí k futbalu. Vyčítať by sa mu možno dalo len to, že v pokutovom území súpera na jeho telo neraz pôsobila zvýšená gravitácia...

Majiteľ Spartaka Trnava Vladimír Poór sa takto pred rokom vyjadril, že Martin Mikovič je symbol klubu, ktorý nemieni predať. No reči sa hovoria a chlieb sa je, preto v poslednej možnej chvíli bol Mikovič predaný, aby bolo zaňho aspoň zopár grošov, keďže v lete by odišiel Mikovič zadarmo. Symbol trnavského klubu totiž nechcel podpísať novú zmluvu, ale skúsiť niečo nové. Nakoniec sa z toho vykľula Nieciecza, poľská dedina so 750 obyvateľmi, ktorá si žije svoj futbalový sen.

Po tom svojom túži aj Trnava, ale už 44. sezónu za sebou sa jej to akosi nedarí. A čo je pre ňu ešte horšie, skôr sa zdá, že sa od svojho sna stále viac a viac vzďaľuje, pritom vďaka novému štadiónu to malo byť presne naopak.

Lenže situácia je taká, že na Štadión Antona Malatinského prestali chodiť fanúšikovia, no a najnovšie loď opúšťa aj jej kapitán, priam symbolické. Technicky síce sňal Mikovič kapitánsku pásku z rukáva pred pár týždňami, ale aj tak bol stále považovaný za lídra nášho druhého najslávenejšieho klubu. Hráčovi môže tento prestup pomôcť, keďže ide do kvalitnejšej súťaže a aj kvalitnejšieho mužstva, ale Trnave to nemá veľmi ako pomôcť, skôr naopak.

V trnavskom kádri sa už totiž nenachádza žiaden hráč, s ktorým by sa mohli fanúšikovia identifikovať. Mladým odchovancom ešte niečo chýba, opory mužstva boli vychované inde, no a všetko to klincujú legionári, ktorých bohvieako v klube vyberajú. Takto sa v žiadnom prípade víťazné mužstvo nebuduje. Možno aj preto symbol klubu ide radšej preč, pričom fanúšikovia mu to vo veľkom na internete ešte aj schvaľujú, keďže sami vidia, že inde mu bude lepšie. Veľavravné...

Futbal v Trnave proste padá do akejsi agónie, čo je zlé nielen pre tento futbalový región, ale vo veľkej miere aj pre slovenský futbal. Ten potrebuje silný Spartak Trnava, no taký už roky nenachádza. Niekde sa zjavne stala veľká chyba, pričom ostatné naše kluby by sa mali z nej poučiť. Nový štadión totiž evidentne nestačí, no a u nás začínajú rásť v pomerne veľkom počte. Treba mať totiž aj fungujúci klub, ktorý vie čo chce dosiahnuť a hlavne ako to dosiahnuť. To v Trnave dlhšie absentuje, aj preto symbol klubu ide radšej do poľskej dediny... Zlé pre Trnavu, zlé pre Fortuna ligu!