Prvé zaváhanie Slovana v jarnej časti prišlo po inak dobrom výkone so Zlatými Moravcami – Vrábľami. Belasí totiž betón ViOn-u s výnimkou prísnej penalty neprelomili.

Komentár Filipa Chudého

Slovan prvýkrát v jarnej časti zaváhal, keď len remizoval so Zlatými Moravcami – Vrábľami. Bolo viac ako isté, že belasí neprejdú jarnou časťou bez zaváhania, pretože každého občas postretne zápas blbec.

Presne taký sa hral v sobotu podvečer na Pasienkoch. Slovan začal už tradičným náporom, keď štvrťhodinu dusil súpera v jeho pokutovom území a priľahlom okolí, lenže tentoraz obrovský tlak do gólu nevyústil. Práve naopak, keď sa hostia dostali prvýkrát poriadne za polovicu a do pokutového územia, hneď dali gól. Slabé defenzívne štandardky, na ktoré už dlhšie upozorňujeme, sa teda Slovanu stali tentoraz osudnými.

A hoci sa zo šoku slovanisti chvíľu spamätávali, v záverečnej fáze prvého polčasu opäť nabehli na dobrú vlnu a vytvárali si prakticky až do úplného konca dostatok šancí. Problémom bola tentoraz koncovka, ktorú nepodporilo ani chýbajúce šťastie, keď súperi odkopávali lopty spred bránkových čiar, resp. trikrát im pomohla bránková konštrukcia.

Sú proste aj také zápasy, keď gól nie a nie dať, hoci preň robíte na trávniku veľa a šance si vytvárate. Slovan sa presadil len z pokutového kopu, ktorý sa pískal už v prvej minúte po zmene strán. Hoci je otázkou, či sa pískať mal. Je síce pravdou, že hosťujúceho Válovčana lopta vôbec nezaujímala, o čom najlepšie svedčí to, že jej bol aj v čase centra otočený chrbtom, navyše držal Kubíka, na ktorého lopta smerovala, oboma rukami, no vec sa má tak, že Kubík padal veľmi ochotne a skôr sa fauloval o Válovčana sám.

Bolo to niečo na štýl Neymara, ktorý keď vidí na zemi súpera, tak sa oňho potkne. V tomto prípade si Kubík povedal, keď ma už držíš, tak spadnem. A hoci si to rozhodca zrejme obháji, takéto pokutové kopy by sa pískať nemali, zvlášť v našej lige nie, keď na Slovensku sú v obľube rôzne konšpiračné teórie a nejeden fanúšik si pamätá obdobie z prelomov tisícročí a minulého desaťročia, keď v našej lige napr. aj bicykle lietali.

Nech sa pískajú len jasné fauly v pokutových územiach, ako napr. ten z minulého týždňa, keď v Senici hosťujúci Žilinčan Šušolík doslova zostrelil Čavriča. Naša liga, čo sa týka rozhodovania, sa v ostatných rokoch veľmi upokojila oproti stále nedávnej minulosti. Aj v tomto ročníku bolo minimum sporných situácií, ktoré by rozvírili hladinu, preto netreba pokúšať šťastie. Ak chceme vrátiť dôveru najvyššej súťaži, niekoľko najbližších rokov až natrvalo to aj musí zostať pokojné, inak sa už na nové štadióny nevrátia. Dôvera sa totiž buduje pomaly, ale stráca rýchlo.

Pre Slovan navyše ani podobné pokutové kopy nemajú zmysel, keďže v našej lige mu už o nič významné nejde. O titul už prišiel na jeseň, že sa to začalo javiť inak, to je žilinský problém. Belasí začnú hrať reálne o titul až vtedy, keď im ho Žilina vlastnou neschopnosťou ponúkne a budú mať situáciu vo vlastných rukách. Zatiaľ sa tak nestalo, pričom ťažko čakať, že sa tak aj stane, keďže zápasový kalendár hrá výrazne v belasý neprospech.

Ciele Slovana pred touto jarou boli úplne iné ako titul, do ktorého ho začali niektorí tlačiť po žilinských zakopnutiach, pričom ich aj plní. Cieľom bolo ukázať herný progres, čo sa darí, keď Slovan je právom najlepším mužstvom jari, a to nielen v tabuľkovom vyjadrení. No a belasá pozornosť smeruje aj na Slovenský pohár, ktorý majú veľmi dobre rozohraný. Titul by bol len akousi šokujúcou čerešničkou na jarnej torte.