Jan Ludvig v najlepších rokoch v mysli sekol s hokejom a utiekol zo socialistického Československa. Hral v NHL a teraz je skautom.

Práve sa prepracoval do seniorského tímu materského Litvínova po tom, čo s československým tímom na MS do 18 rokov vybojoval zlato. Túžba po slobode však bola silnejšia ako nádejná kariéra hokejistu. Devätnásťročný Jan Ludvig sa tak rozhodol, že utečie zo socialistického Československa a skúsi život za morom.

„Nehnala ma vidina NHL, neutekal som ako hokejista, ale ako turista,“ spomína dnes 55-ročný Ludvig v rozhovore pre český Blesk. Zvolil „klasickú“ cestu. Aj vďaka tomu, že hral hokej, sa dostal k turistickým vízam do vtedajšej Juhoslávie. Odtiaľ utiekol do Rakúska. V utečeneckom tábore Traiskirchen v Rakúsku strávil niekoľko mesiacov, nevediac, ako bude vyzerať jeho budúcnosť.

„Môj plán bol pôvodne odísť na Aljašku a stať sa tam drevorubačom. Nevedel som, ako všetko funguje. Čítal som knihu On the Road od Jacka Kerouaka, to bola moja jediná vízia o Kanade a Amerike. Chcel som cestovať nákladnými vlakmi, stopovať a dostať sa na Aljašku, kde by som rúbal stromy a lovil medvede,“ smeje sa s odstupom.

Našťastie mal v Kanade rodinu, ktorá tam emigrovala v roku 1968. Z Traiskirchenu sa spojil so svojou tetou a jej rodinou. Okrem iného im povedal, že hral hokej. Janov bratranec sa toho chytil, spojil sa s Glenom Satherom, ktorý vtedy šéfoval Edmontonu Oilers. „Jedného dňa zazvonil v lágri telefón. Ja som veľmi po anglicky nevedel, ale našťastie mi tam nejaký pán pretlmočil, že ak podpíšem s Oilers skúšobný kontrakt, klub mi zaplatí letenku a ubytuje ma v hoteli oproti hale. Tak som mu povedal, aby všetko rýchlo odkýval, kým si to vedenie klubu rozmyslí.“

V Oilers v tom období začínali Gretzky, Messier a celá generácia, ktorá je dodnes považovaná za jednu z najlepších v histórii. „Pripadalo mi to absolútne nereálne, ako nejaký sen,“ snaží sa vyloviť v pamäti svoje vtedajšie pocity mladíka, ktorý chce rúbať stromy, miesto toho to „rúbe“ v NHL.

„Pamätám si, že jeden z mojich prvých zápasov sme hrali proti Philadelphii, kde hral Bobby Clarke, bez zubov a s dlhými vlasmi. Ako malý som mal jeho kartičku nalepenú na šlabikári v škole a keby mi vtedy niekto povedal, že si proti nemu zahrám, povedal by som mu, že je blázon. Tam mi došlo, že sa človek v živote nemôže báť. Niekedy sa môžu stať aj veci, o ktorých si myslíme, že sú nereálne.“

Za Oilers si nezahral. Po pôsobení v juniorke však prišla ponuka z New Jersey Devils, v tíme plnom „tvrdých chlapcov“, ktorým sa mladý hráč rýchlo prispôsobil. „Rýchlo mi došlo, že Europania boli v tom čase braní za „poserov“, hlavne vtedy, veď sa v niektorých zápasoch strhla bitka aj päťkrát. Na to sme neboli zvyknutí. Navyše ma veľmi nebavilo, že ma stále niekto mláti do hlavy, tak som začal počas jednej letnej prípravy boxovať. Vždy ma to bavilo, trochu som boxoval aj doma. Boli síce poväčšinou o hlavu či dve vyšší, ale to ma nezastavilo. Podstatné pre mňa bolo zistenie, že, či už bitku vyhráte, alebo prehráte, získate si rešpekt spoluhráčov i súperov. Začalo ma to baviť hlavne na konci, keď mi dali pokoj a ja som mohol v pokoji hrať hokej.“

Ešte aj dnes sa dajú na internete nájsť zábery Ludvigových bitiek. Jedna špeciálna mu utkvela v pamäti: „Hrali sme proti Bostonu. Hral tam Mike Milbury, vtedy ešte bez helmy, taký mohutný obranca. Už predtým ma vždy naháňal a vyhrážal sa mi, mal som z neho celkom strach, ale potom som si povedal, že je to len človek z mäsa a kostí a že to s ním skúsim. Dal mi krosček, šli sme do seba a bola to celkom dobrá bitka, za ktorú nás rozhodca vyhodil na päť minút. Ale vrátili sme sa z trestnej a on mi dal hneď ďalší krosček pred ich striedačkou. Tak som sa otočil a nevedomky som mu hokejkou rozbil tvár. V momente sa na mňa rútila celá striedačka Bostonu, všetci mi chceli uhtrnúť hlavu, ale rozhodca mi našťastie dali trest do konca zápasu, čím mi asi zachránili život.“

Jeho kariéra v NHL však skončila predčasne, keď mal 27 rokov. „Mal som za sebou tri operácie kolena a keď som sa prebudil po tej tretej, doktor mi povedal, že to už nie je na profesionálny hokej, že už s tým nič nemôžu urobiť. Buffalo (do ktorého prestúpil z Devils, pozn. red.) mi následne poslalo list, že končím, hoci som mal zmluvu na ďalšie dva roky. Musel som skončiť trochu skoro, bol to šok, ale našťastie sa mi ozval Lou Lamoriello, bývalý šéf New Jersey, ktorý ma okamžite najal ako skauta.“

Na tejto pozícii pôsobí doteraz. Pre NHL „objavil“ okrem iného aj Patrika Eliáša, jednu z najväčších klubových legiend Devils. „Prvýkrát som ho videl, keď mal asi sedemnásť rokov. Prišiel som do Kladna, videl som ho len pri rozkorčuľovaní, o pár týždňov dostal šancu pri zopár striedaniach. Aj to mi stačilo na to, aby som videl, že má dobré hokejové myslenie,“ hovorí Ludvig.

Ešte aj dnes pôsobí ako skaut a spoza mora cestuje na zápasy v Česku a okolí. „Je to môj domov, navyše krásny domov.