Bratislavský Slovan prerušil preň dlhé čakanie na zisk ďalšej trofeje do bohatej klubovej zbierky, no zároveň si overil, že čo stačí doma, v Európe nebude. Preto si musia belasí postaviť pred letom reálne ciele.

Komentár Filipa Chudého

Skončil sa 48. ročník Slovenského pohára, ktorý by sa dal označiť prívlastkom rekordný, pretože sa ho zúčastnilo 202 klubov. To svedčí o tom, že táto súťaž získava stále viac na popularite. Môže za to hlavne fakt, že kluby z nižších líg z roka na rok viac využívajú svoju šancu, ktorú im ponúklo otvorenie súťaže, do ktorej sa môže prihlásiť každý klub pôsobiaci minimálne na krajskej úrovni.

Aj počas tohto ročníka sme boli svedkami viacerých duelov, keď štadióny dedinských klubov praskali vo švíkoch a problémom bolo nájsť si aj v stoji aspoň takú pozíciu, aby ste videli na ihrisko cez dav ľudí  pred vami. Množstvo klubov hlásilo do sveta, že zápas Slovenského pohára je najväčšou udalosťou v ich histórii, z čoho vznikali pozitívne emócie. A hoci pre nich sa stanú pamätnými práve tieto okamihy, história si vždy najviac pamätá len finále, resp. víťaza.

Tým sa po popradskom súboji stal podľa očakávania Slovan, ktorý porazil Skalicu na oko hladkým výsledkom 3:0, ale určite nemožno konštatovať, že belasí nedali Záhorákom šancu. Tú im totiž dali svojím laxným prístupom v prvom polčase, ktorý bol z pohľadu Bratislavčanov katastrofálny. Ak by Meszáros premenil aspoň jednu svoju tutovku v prvej päťminútovke, mohla sa písať iná história, lenže na keby sa nehrá.

Slovan získal už 14-krát najcennejšiu pohárovú trofej na Slovensku, pričom akúkoľvek zdvihnúť nad hlavu už nutne potreboval. Hoci to boli kalendárne takmer tri roky, čo sa Slovan neradoval zo zisku hocakej trofeje, v skutočnosti mal z tohto pohľadu len jednu hluchú sezónu, konkrétne tú minulú. Tú predminulú začal totiž ziskom Superpohára, na čo sa trochu zabúda, no a tú súčasnú zakončil spomínaným najčerstvejším úspechom. No aj tak to bolo dlhé čakanie, pretože Slovan musí vyhrávať trofeje a celkovo byť úspešný neustále, prípadný neúspech sa neodpúšťa.

Práve to je vec, s ktorou sa jeho hráči musia vyrovnať, no nie každý to dokáže. Preto v Slovane pohorelo viacero hviezd z provinčných klubov. No a presne s týmto faktom mali súčasní hráči belasých problémy aj proti Skalici, preto ich hra v prvom polčase nemala žiadne parametre. Zodpovednosť im zväzovala nohy, čo síce druholigista nepotrestal, ale každé dobré európske mužstvo to už dokáže.

Slovan nie je v tejto chvíli pripravený, aby prešiel cez štyri prekážky v Európskej lige a dostal sa do skupinovej fázy, to si treba otvorene povedať. Čo bude v lete, ešte nevedno, ale má tri mesiace na prácu. Za ten čas sa síce zázraky nedajú urobiť, ale niečo sa spraviť dá. No určite nemôžu v Bratislave teraz všetko podriadiť tomu, že za každú cenu sa idú pokúsiť ukopať skupinu. Radšej si dať za cieľ sa zlepšiť, ako si stavať vzdušné zámky, pričom po prípadnom vypadnutí zas všetko prekopávať od základov... Preto si teraz nemôže belasé vedenie myslieť, že zisk tohto pohára bol konečným cieľom na ceste pripravenosti, práve naopak, ide len o štart na dlhej ceste k cieľu, za ktorý v Slovane považujú európske skupiny.  

Slovanu môžu s vďačnosťou poďakovať k triumfu aj ostatní účastníci Fortuna ligy a celkovo náš klubový futbal, lebo hoci bolo vystúpenie Skalice sympatické, väčšie šance v Európskej lige na nahrabanie aspoň nejakého koeficientu bude mať účastník najvyššej súťaže. Navyše náš futbal potrebuje každý bod ako soľ, pretože ich máme tak málo, že už aj naši majstri sú na hrane nasadenia v ich úvodnom predkole, čo nám výrazne komplikuje situáciu.