Náš hokejový tím je už v dejisku MS. Netreba rozoberať, kto mal ísť, ale fandiť tým, ktorí bojujú.

Komentár Jakuba Mihálika

Už sa asi neoplatí rozoberať, kto mohol a kto mal reprezentovať na hokejovom šampionáte, ktorý začína už v piatok. Faktom ostáva, že sa na turnaji predstavíme bez kompletného zámorského osadenstva, ktoré z takých či onakých príčin povedalo Cígerovi nie. Či to boli oprávnené ospravedlnenky, si musia vo svojom hokejovom svedomí zodpovedať samotní hráči. 

Na majstrovstvách sveta sa nepredstavíme ani s tým najlepším, čo je v Európe. Prekazili to najmä zranenia, slabá forma a podľa niektorých aj nešťastné rozhodnutia trénerského štábu. To si zase musia vysporiadať Cíger a spol. Oni sú zodpovední za zloženie tímu a oni budú skladať účty po majstrovstvách sveta. 

Priznávam, za ostatné dva roky sa práve okolo nominačných záležitostí pred majstrovstvami sveta narobilo toľko humbuku, že to niekoľkonásobne prevýši humbuk, ktorý zažili Vujtek či Hanlon dokopy. Neviem si preto predstaviť, že by to takto malo pokračovať ďalej, ale to nechajme na kompetentných až po turnaji. 

Na ňom sa predstavíme s tým, čo máme. S tými, ktorí reprezentujú a reprezentujú radi. Preto je našou fanúšikovskou povinnosťou držať im palce. Oni nemôžu za to, kto všetko odmietol a koho všetkého sme v reprezentačnom drese chceli vidieť. Do dejiska turnaja idú s tým, že sa pobijú o to, aby ukázali, že aj oni na to majú. Už len za to im musíme fandiť. Aj oni mohli povedať nie, byť s rodinou, niekde v Karibiku na dovolenke, prípadne v Las Vegas s partiou kamarátov. 

Áno, všetci do jedného sme si vedomí, že tento rok sa nepredstaví náš najsilnejší výber v histórii. Ale nie len mená vyhrávajú zápasy. Keď sa pred siedmimi rokmi naposledy konali hokejové majstrovstvá v Nemecku, český tím vedený kontroverzným Ružičkom, dostal 25 hráčskych ospravedlneniek. O tri viac ako naši tento rok. Na turnaji sa predstavili takmer s čisto európskym tímom. Výnimkou bol len, vtedy 20-ročný, Jakub Voráček. 

Česi vtedy prehrali s Nórmi či Švajčiarmi, zdalo sa, že nepostúpia ani z osemfinálovej skupiny. Vtedy sa udial jeden z najslávnejších motivačných príhovorov, keď Jaromír Jágr opäť raz dokázal svoje postavenie legendy, nadchol svojich „neznámych“ spoluhráčov a tí sa nezastavili až do konca turnaja, na ktorom brali zlato. 

Niečo podobné prajem našim. Po siedmich rokoch. Na tom istom mieste. Možno nedosiahnu na medailu, tobôž nie zlatú. No aj oni sú dnes v pozícii, v ktorej s nimi nikto, vrátane vlastných fanúšikov, nepočíta. V takejto pozícii sa dá už len získať. Keď už nie svetoborný úspech, aspoň srdcia fanúšikov...