Po zimnej prestávke už Mario Božič na trávnik v belasom drese vybiehal len ojedinele. Hráč, ktorý si svoje miesto na ihrisko vážil možno viac ako ostatní, zrazu nedobrovoľne ohrieval lavičku. Nikdy sa netajil tým, že mu naša krajina mu prirástla k srdcu a vedel by si tu predstaviť svoj život. Nechystal sa zbaliť kufre a odísť s veľkým smútkom v srdci. Človek mieni, osud mení. Loď jeho futbalovej kariéry opúšťa bratislavský prístav a smeruje k brehom Izraelu...

Už nie ste hráčom Slovana Bratislava. Ako to vnímate?

„Áno, odišiel som. Bolo to však veľmi ťažké, pretože som na Slovensku strávil dva krásne roky. Človek si proste zvykne na život, ktorý v danej krajine žije. Slovensko mám veľmi rád, mám tam veľa kamarátov. Som sklamaný z toho, že som všetko musel opustiť. Rodine sa Bratislava veľmi páčila, začali sme žiť tak, ako sa nám páči. Práve preto bolo ťažké odísť.“

Prečo teda došlo k odchodu do zahraničia?

„To je ťažká otázka. Nechcel by som nikoho uraziť. Chcel som hrať futbal a byť šťastný. To prvé mi Slovan počas posledného polroka nedovolil. Odkedy prišiel pán Jarolím, nedostával som šancu ukázať to, čo viem. Bol som z toho smutný. Myslím si, že som toho mohol dať Slovanu ešte dosť. Ja nechcem sedieť na lavičke a čakať na šancu, nie som už mladým hráčom. Bolo mi jasné, že ak ostane tréner, musím odísť. To sa nakoniec aj stalo. Odišiel som veľmi, ale veľmi smutný. Keby to bolo všetko inak, ostal by som tu aj ďalších desať rokov.“

Čo pre Vás znamenal bratislavský klub?

„Slovan pre mňa znamená niečo veľké, je to klub s bohatou tradíciou, o ktorom sa vie a rozpráva aj mimo Slovenska. Pred dvoma rokmi som mal ponuku aj z Ruska, ale nakoniec som si vybral Slovan. Mohol som sa rozhodnúť kvôli peniazom, ale nechcel som. Ja som chcel titul, pohár a to sa nakoniec aj podarilo. Ukázalo sa, že som vtedy neurobil chybu. Každý deň som sa presviedčal o tom, že Slovan je veľkoklub a vždy aj bude.“

V uplynulej sezóne ste so spoluhráčmi získali double. Musela to byť veľká radosť...

„Pre mňa to znamená vlastne všetko. Každý človek, ktorý niekedy hral alebo hrá futbal vie o tom, že trofeje sú všetkým. Práve o nich každý sníva a pritom je jasne, že nie každý ich môže vyhrávať. Málo hráčov na celom svete môže získať každý rok aspoň jednu trofej. Ja som za dva roky v Slovane získal štyri, čo je pre mňa obrovským úspechom. Tento klub mi dal všetko, o čom som sníval od začiatku svojej kariéry, a preto naň nikdy nezabudnem.“

Skúste si spomenúť na najkrajší a najsmutnejší moment v belasom drese...

„Najkrajším bol určite zisk double a oslava s našimi fanúšikmi, na to v živote nezabudnem. A najsmutnejší? Keď sme vypadli so Stuttgartom. Vtedy som po zápase plakal a celý týždeň som neveril, že sa to stalo. Hrali sme dobre a v tom období sme si zaslúži postúpiť v Európskej lige ďalej.“

Aký máte názor na kvalitu slovenského futbalu?

„Má dobrú úroveň, hoci si myslím, že ľudia ho sledujú málo a myslia si, že má slabú úroveň. Podľa mňa Slovensku chýbajú štadióny a diváci, potom by sa zvýšila aj samotná úroveň. Každý futbalista rád hrá pred plným štadiónom. Reprezentácia ukázala, že sa na Slovensku hrá dobrý futbal, Žilina si zahrala Ligu Majstrov, Slovan vyradil Crvenu Zvezdu. To sú veci, ktoré si ľudia musia vážiť. Môj názor je taký, že máte veľa talentovaných hráčov a o futbalovú budúcnosť sa určite báť nemusíte.“

Do našej krajiny ste prišli zo zahraničia. Ako si spomínate na svoje začiatky?

„Každý začiatok je ťažký, ja som však už bol v tejto oblasti skúsený, nakoľko som päť rokov predtým hrával v Maďarsku. Vedel som, čo mám robiť, aby bol začiatok v novej krajine oveľa lepší, ako predtým. Začiatok v Slovane bol však super, v tom čase v mužstve hrali hráči, ktorí urobili všetko pre to, aby som sa cítil dobre. Keď prídete do novej krajiny, začiatky sú náročné, nikto sa s vami nebaví a pozerajú na vás ako na iného človeka. Na Slovensku to však tak nebolo. Všetci boli ku mne príjemní a starali sa o to, aby som sa cítil ako doma.“

Vyskytlo sa predsa len niečo, čo Vám robilo na začiatku problém?

„Nespomínam si, že by niečo bolo veľmi ťažké. Ako som povedal, ľudia okolo mňa robili všetko pre to, aby sme sa spolu s manželkou cítili dobre. Možno mi problém robil jazyk, ale rýchlo som sa ho naučil. Mal som totiž výborného učiteľa, Jakuba Sylvestra. Práve on ma veľa naučil a pomohol mi s mnohými vecami. Do konca života mu budem vďačný za to, čo pre mňa urobil. Veľký problém som so slovenčinou však nemal, dosť slov je podobných so srbskými. Celkovo, rád rozprávam po slovensky a dúfam, že tento jazyk nikdy nezabudnem.“

Obľúbili ste si aj slovenské jedlá? Chutila Vám bryndzové halušky?

„Jedlá sú veľmi chutné, podobné ako naše doma, takže som s tým nemal žiadny problém. Halušky mi taktiež chutia. Celkovo, Bratislava má krásne reštaurácie, hocikedy, keď prišla rodina, boli spokojní so slovenskou kuchyňou.“

Ktoré miesto na Slovensku Vám najviac prirástlo k srdcu?

„Jednoznačne Bratislava. Je to krásne mesto, v ktorom by som dokázal žiť aj po skončení futbalovej kariéry. Páči sa mi slovenský štýl života, je podobný nášmu, srbskému, ľudia sú si dosť podobní a asi aj to je dôvodom, prečo som sa na Slovensku cítil ako doma.“

O našej krajine hovoríte v superlatívoch. Plánujete sa sem ešte vrátiť?

„Neviem, ale zároveň verím, že sa mi to podarí.. Možno sa nevrátim ako futbalista, ale prídem pozrieť kamarátov, ktorých mám dosť veľa. To by bolo nádherné. Veľmi by som si to užil a dúfam, že to tak aj bude.“

Ďalšou futbalovou zastávkou je Izrael. Čo si od nového pôsobiska sľubujete?

„V Izraeli som nebol nikdy v živote. Priznávam, že som tam ani vôbec nechcel ísť, ale... Proste, prišla ponuka, rokovania boli veľmi korektné a dohodli sme sa za päť minút. Išiel som sa pozrieť, čo ma tam čaká, pretože so mnou ide aj moja rodina. Musím povedať, že som ostal príjemne prekvapený z toho, ako to tam vyzerá. Klub je vysoko profesionálny, krajina je krásna. Už sa teším a dúfam, že ma čaká rovnako krásne obdobie, aké som prežil na Slovensku.“

Futbalisti Slovana Bratislava a aj jeho fanúšikovia Vám prirástli k srdcu, a preto Vám dávame možnosť verejne sa s nimi rozlúčiť a niečo im odkázať...

„Fanúšikom chcem povedať, že ich mám veľmi rád, doslova ich milujem.  Musia pokračovať a fandiť Slovanu tak, ako to robili počas posledného polroka. Bez nich to proste nejde a ani nikdy nepôjde. Musia si vážiť futbalistov, ktorých majú, pretože sú to dobrí hráči a a ešte lepší ľudia. Ďakujem im za podporu, ktorú mi preukázali, či som už hral alebo nie. Dúfam, že budú so svojim klubom spokojní a ešte veľakrát budú s nimi oslavovať double tak, ako prednedávnom. Zároveň dúfam, že boli spokojní s mojimi výkonmi a že som ich nikdy nesklamal. Čo sa hráčov týka, bola radosť hrať po ich boku a ešte lepšie bolo tráviť spolu s nimi čas mimo futbalu. Verím, že sa ešte spolu stretneme a želám im minimálne skupinovú fázu Ligy Majstrov. Filipovi Šebovi a Erikovi Grendelovi chcem odkázať, že práve oni sú a aj navždy zostanú mojimi bratmi.“