To najhoršie, čo by sme teraz mohli urobiť, je zanevrieť na slovenský hokej. Roky nás ťahal z neveselej životnej reality, teraz je čas mu to vrátiť.

Komentár Jakuba Mihálika

Zatiaľ, čo jedni spájajú, stretávajú sa za zatvorenými dverami, mimo pohľadov verejnosti, len, aby si konečne sadli a povedali, čo s tou zhrdzavenou hokejovou káričkou, iní sa pred televíznymi kamerami hašteria, obviňujú, rozdeľujú. 

Ako sa môžeme čudovať, že tu v hokeji nič nefunguje, keď po štarte akože novej éry slovenského hokeja, sa tri najvýraznejšie tváre súčasného slovenského hokeja navzájom obviňujú? Ten sa nechce stretnúť s tým, ten nechce vo funkcii toho, jeden povie čihí, druhý hotá a chudák hokejista je za ko... kopyto. 

Chcel by som byť Švajčiar alebo Fín. Nie preto, že by tam azda rástli nejakí šikovnejší ľudia, ale preto, že majú vo svojej náture niečo, čo nám chýba. Keď sa totiž stane problém u nich, bez ohľadu na to, že sú považovaní za azda najrezervovanejších ľudí na svete, pri vzniknutom probléme sa spoja a snažia sa ho vyriešiť. Spolu. My, bohužiaľ, opačne. Keď vznikne problém u nás, jeden to hodí na druhého, druhý na tretieho, ten tretí sa na to vykašle a štvrtý hľadá spôsob, ako sa tváriť, že ho hasí a pritom všetkých ošklbať. 

My máme problém. Riadny. A poriadne dlho. Je načase, aby sme vo všetkom prestali hádzať vinu jeden na druhého. Na štát, na kluby, na sponzorov, na deti, dokonca na rodičov, že neplodia lepších športovcov a začali niečo robiť. Nie je to len o tom, že hokejisti zrazu na jedných majstrovstvách sveta takmer vypadnú. Tu siahajú problémy oveľa hlbšie. 

Sme leniví. Apatickí. Akási imaginárna bublina blahobytu nám zabraňuje vo vedení detí k zdravšiemu životnému štýlu. K hladu po tom, aby niečo dosiahli. Aby ich zaujímalo dianie ďalej od svojej obývačky, a to dlhodobejšie. Prejavuje sa to v celej spoločnosti a hokej je len jej odrazom. Dlho sme si ho držali na piedestále, lebo sme sa ním upokojovali, že hoci sme takí, či onakí, v niečom sa držíme so svetovou elitou.  Tie dva týždne v roku sme sa cítili ako „majstri sveta“.

Realita nás však dobehla aj v ňom. Aj hokej je na tom presne tak, ako my. Už nás nebude ťahať z toho, že sa cítime nespokojní. Teraz ho musíme z bahna vytiahnuť my. Všetci. 

Jasné, môžeme povedať, že to zmenia len funkcionári či hokejisti. To však nie je celkom tak. Pomôcť mu môžeme všetci. Napríklad tým, že začneme vytvárať kultúru pohybu v našej spoločnosti. Tým, že pre deti bude pohyb prirodzený. Potom sa aj tie „stratené“ talenty budú ľahšie objavovať.

Môžeme mu pomôcť tým, že ho reálne budeme podporovať. Svojim záujom, sledovaním, navštevovaním, platením vstupného. U nás je veľmi populárne povedať, že „radšej si pozriem NHL, naša liga nestojí za nič“. Skutočný športový fanúšik fandí športu ako takému,  pre radosť z hry. Pre emócie, ktoré mu prináša. Aj na dedinskom futbale sa vie človek odreagovať, tak prečo hľadáme podobné pocity niekde mimo, sprostredkovane...

Aj my vieme pozdvihnúť hokej, až potom môžeme dúfať, že ho budú chcieť pozdvihnúť sponzori, zväz, štát. Ak chceme niečo so súčasným stavom urobiť, musia to byť spojené nádoby všetkých menovaných. To najhoršie, čo by sme mohli spraviť, a čoho sa bojím, keďže poznám slovenského fanúšika, je, že by sme na hokej zanevreli. „Veď načo budem pozerať tých šupákov, keď sú aj tak na vypadnutie.“ To sa nemôže stať. Všetci sa musíme spojiť. Aby jeden zo symbolov, ktorý je takmer prirastený k Slovensku, nepadol ešte hlbšie ako už padol.