Z takmer bezdomovca a alkoholika víťazom Stanley Cupu. Darling napísal list o svojom pohnutom živote
Brankár Scott Darling má za sebou čiernu minulosť. Bol závislý na alkohole, bál sa prítomnosti ľudí a padol na úplné dno. Zámoriu rozrozprával nádherný príbeh, ako sa takmer z bezdomovca bez práce stal víťaz Stanley Cupu.
„1. júla 2011 som skončil v miestnosti napojený na rôzne hadičky a trubičky, ktoré boli rozmiestnené po celom mojom tele. Bol to prvý deň mojej liečby. Pil som každý jeden deň po dobu ôsmich mesiacov. Bol som prepustený z SPHL, nemal som peniaze, nemal som nádej. Moje sny sa rozplynuli. Všetko, čo som vtedy chcel, bolo len byť opäť normálnym človekom,“ píše pre theplayerstribune.com v otvorenom liste s názvom „Dovidenia, Chicago“ brankár Scott Darling, ktorého pred dvomi mesiacmi vymenili do Caroliny Hurricanes.
Americký brankár sa prebudil s rozmazaným zrakom a bolesťou po celom tele: „Ako sa to, ku*va, stalo?“ pýtal sa sám seba a vopred upozorňuje, že túto frázu bude používať zrejme veľmi často. Vo veku 14-15 rokov opustil rodný juniorský klub a odišiel za hokejom. Po prvej seniorskej skúsenosti v sedemnástich rokoch si ho na drafte 2007 vybrali predstavitelia Arizony Coyotes. Dostal sa na University of Maine, jeho otec ho odviezol v prvý deň štúdia pred školu a podal mu šek v hodnote 1000 amerických dolárov. Ako brankár amatérskej ligy bol na synátora veľmi hrdý.
Darling chcel byť kvalitným hráčom, dobrý študentom a taktiež „párty zvieraťom.“ Nedalo sa to však skĺbiť. Behom niekoľkých týždňov padol do rúk alkoholizmu. Nedokázal byť sám sebou. Odmalička bol introvertom a ak vstúpil do miestnosti so 100 ľuďmi, chcel si byť istý, že všetci si o ňom myslia, že je v pohode. Začal piť na dennej báze, meškal na tréningy, pretože mal veľkú „opicu“ a nedokázal s tým skoncovať. Z univerzitného klubu ho vyhodili, no v mladom veku si neuvážene myslel, že všetkým dokáže, že má na to – rozhodol sa odísť do kempu Phoenixu Coyotes a zabojovať o miesto v prvom tíme. Úplne sa strápnil a prakticky ihneď ho preradili na farmu do ECHL.
A to bol jeho koniec. „Phoenix ma poslal do ich tímu z ECHL, na pre mňa to najhoršie možné miesto, kde som sa mohol dostať: nádherný Las Vegas v Nevade. Skutočne, poslali ma do Vegas. Smial by som sa, keby to nebola krutá realita. Ľadovú plochu sme mali v The Orleans hoteli a kasíne. Žil som v kasíne. Moja denná rutina vyzerala asi takto: tréning v kasíne, potom pitie vnútri kasína a potom som šiel do svojej postele v kasíne.“
Behom niekoľkých týždňov vynechal viacero tréningov a klub ho vyhodil. Nemal kam ísť a tak sa spýtal tímu z Louisiana IceGators z SPHL či nepotrebujú brankára. Klub ho prijal, no Darling nemal peniaze ani na letenku. Po dvadsaťminútovom prosíkaní mu ich poslala mama. Na letisku ho čakala „delegácia“ klubu. Z krátkeho fungovania v tíme NHL bol zvyknutý na osobných šoférov a limuzíny, no tu ho čakali tri staré babky, ktoré mu počas cesty neustále pripomínali starú mamu otázkami typu „Nie si hladný? Nepotrebuješ na záchod? Skutočne si nič nedáš, mám tu nejaké praclíky.“
A opäť prišla tradičná otázka v jeho mysli: „Ako sa to, ku*va, stalo?“ Prostredie v klube bolo príjemné, no Scott sa stále viac a viac uzatváral do seba. „Mesto a ľudia boli skvelí, no namiesto toho, aby som čelil realite, pil som, aby som zabudol. Zarábal som len 200 dolárov týždenne, takže môj stereotyp vyzeral veľmi smutne. Po tréningu som šiel do Subwaya po jedlo, potom som šiel do predajne alkoholu a kúpil si tie najlacnejšie fľaše, ktoré mali. Šiel som domov a pil na gauči. To bol celý môj deň. V tom čase pitie nebolo mojou voľbou... Točil sa okolo toho celý môj svet.“
A takto dni trávil celých 7 mesiacov. Až raz ho po zápase na parkovisku čakal otec. Hneď ako ho zazrel, svojho syna zoznámil s realitou: Nemal by si tu byť, Scott.“ Po sezóne ho navyše klub vyhodil. Nemal prácu, nemal školu, padol na samé dno. Keď sa v jedno ráno zobudil, povedal si dosť. A dal sa liečiť. Na dvojmesačnej rehabilitácii, kde bol izolovaný od sveta i od mobilného telefónu už po tridsiatich minútach nechtiac vrazil do ďalšieho známeho hokejistu... Jeho meno prezradiť nechcel, no spoločne si prešli celým procesom a Darling začal žiť odznova.
Počas liečby však vôbec necvičil a po nej sa vrátil ako 113-kilogramový muž. Každé ráno preto chodil behať, hoci túto aktivitu dodnes nenávidí. Chytať začal v SPHL za tím Mississippi a mama ho zamestnala ako asistenta pre školskú štvrť. Umýval potrubia, demoloval nadbytočné veci a všetci sa čudovali, prečo tam pracuje, keď je hokejovým brankárom.
Počas krátkeho obdobia vystriedal 12 až 13 tímov. Chytal tam, kde bol práve potrebný brankár. V sezóne 2013/2014 sa vďaka zraneniu Pekku Rinneho takmer všetci gólmani posunuli o level vyššie. Darling sa z SPHL cez ECHL dostal do AHL, kde na farme Predators v Milwaukee odchytal vynikajúcu sezónu s 93,3% úspešnosťou zásahov. Klub mu ale ponúkol kontrakt obsahujúci len zotrvanie v AHL.
„To leto som sledoval finále medzi Blackhawks a Kings. Položartom som poslal smsku jednému zo skautov Chicaga, ktorý pracoval v brankárskom kempe. Napísal som mu niečo v zmysle ‚Čau, viem, že si teraz asi zaneprázdnený (haha), ale ak by chlapci hľadali nejakého náhradníka, som voľný.‘“ Nevie či jeho smska mala nejakú váhu, no skutočne sa stal hráčom Chicaga Blackhawks. „1. júla 2014, presne tri roky odo dňa, keď som šiel na liečenie, som sa stal hráčom môjho domovského tímu. Opäť som si pomyslel: ‚Ako sa to, ku*va, stalo?‘“
Myslel si, že bude náhradníkom na farme, no 26. októbra 2014 prišla prvá šanca v slávnom United Center v Chicagu. „Keď som bol štvrták, učiteľ nám zadal úlohu napísať na papier, čo by sme chceli robiť, keď vyrastieme. Napísal som ‚Chcem byť brankárom Chicaga Blackhawks.‘ Moji starí rodičia majú doposiaľ ten kúsok papiera odložený.“
Sen zhruba 10-ročného chlapca sa zrazu stal skutočnosťou. Zo zápasu si nepamätá takmer nič, vie však, že chytal veľmi dobre a vyhral 2:1. „Po zápase som si proste vzal veci a povedal som si: Ok, máš to. Hoci už nikdy nebudeš hrať, môžeš umrieť šťastný.“ V základnej časti odchytal ešte ďalších 13 zápasov a potom to prišlo. Play-off séria proti Nashvillu Predators. Neočakával, že dostane šancu, no keď „jastraby“ prehrávali po prvej tretine 0:3, tréner Joel Quenneville prišiel do šatne a povedal „Darls, ideš na ľad.“ „Šiel som hrať play-off zápas za Chicago proti Nashvillu Predators. Cool. Ja som ale vtedy šiel do kúpeľne a povracal som sa. Vrátil som sa späť a išli sme na to.“
Chicago Blackhawks napokon vyhralo zápas i celú sériu a dokráčalo až k Stanley Cupu. „Keď uplynul čas posledného finálového zápasu, bol to chaos. Stál som na ľade a čakal na Cup, až kým mi ho niekto nepodal. A spravil som niečo, čo som ešte nikdy neurobil. Zakričal som – pred ľuďmi. Vypustil som zo seba obrovský, nepríjemný hukot. Prišla za mnou moja rodina a vidieť tvár môjho otca, to bolo na nezaplatenie. Pred štyrmi rokmi stál so mnou na parkovisku a vravel mi ‚Nemal by si tu byť, Scott.‘ A teraz spolu držíme Stanley Cup?“
„Tri roky strávené v Chicagu boli lepšie ako moje najdivokejšie sny. Keď ma v apríli vymenili do Caroliny, chcel som povedať to správne zbohom, ale nedá sa to. Po celý svoj život som sa cítil sám. To bol dôvod, prečo som pil. Necítil som žiadne spojenie s ostatnými a tak som sa neustále strachoval, čo si o mne druhí myslia. Môžem úprimne povedať, že každý chlap v šatni Blackhawks bol mojím dobrým priateľom, a nie je to sra*ka. Myslím to vážne. Bolo úžasné reprezentovať moje mesto a hrať za môj obľúbený tím. O 40 rokov budem hovoriť svojim deťom o zápase č. 1 proti Nashvillu. Poviem im všetko, čo som cítil, keď som dvihol Stanley Cup. Ale čo je ešte dôležitejšie, poviem im o Johnnym, Brentovi, Duncanovi, Crowovi, Kanerovi a Shawovi a o ďalších a ďalších. Vyrozprávam im, čo všetko sme za ten čas zažili na hoteloch, v autobusoch, lietadlách.To celé pre mňa znamená oveľa viac, než ktokoľvek dokáže pochopiť. Milujem vás, chlapci. Milujem Ťa, Chicago. Ďakujem z hĺbky svojho srdca. S úctou, Scott,“ uzatvára svoj list pre TPT.com.