Mladý talent FC Petržalka Akadémia: Mám len 21 rokov, no niekedy si pripadám ako futbalový veterán (Rozhovor)
FC Petržalka Akadémia, klub spoza Starého mosta, sa v poslednom období opäť snaží nájsť svoju stratenú slávu a miesto, ktoré mu na futbalovej mape Slovenska právom patrí. K týmto cieľom sa mu snaží dopomôcť i jeho 21-ročný záložník tímu Tomáš Pochyba. Ten má za sebou angažmán v slovenských i zahraničných futbalových kluboch. O svojej nádejnej futbalovej kariére sa pre portál sport7.sk rozhovoril v nasledujúcom rozhovore.
Ako malý chlapec si mal doma tie najlepšie podmienky na to, aby sa tvoj život uberal práve športovým smerom. Tvoja mama roky zbierala skvelé umiestnenia na rôznych bežeckých súťažiach v rámci celého Slovenska. U teba však vyhral futbal. Prečo?
Je pravdou, že rodičia ma vždy viedli k športu. Mama bola výborná atlétka a dodnes stále behá. Ja som bol veľmi súťaživý a strašne nerád som prehrával. V tej dobe sa vo vedľajšej dedine otváralo futbalové mužstvo. Už si presne nepamätám kto ma zavolal na môj prvý tréning, ale pamätám si celkom presne na svoj prvý zápas. Veľmi ma to chytilo a tak som pri futbale zostal dodnes. Mal som šťastie, lebo som vyrastal v dobe, kedy sme s chalanmi trávili ešte strašne veľa času vonku. Hrali sme futbal, hokej, či bejzbal. Keď si mám spomenúť na svoje úplne prvé začiatky, tak to bolo práve s nimi. Všetci boli starší, takže som sa od nich veľa učil a to mi veľmi pomohlo. Do Kysuckého Nového Mesta som prišiel keď som mal 12 rokov. Odohral som tam pol roka a na toto obdobie spomínam dodnes veľmi rád.
Keď si mal 13 rokov tvoj futbalový život nabral vyšší level a prestúpil si do MŠK Žiliny, kde si hral až do kategórie U 19. Ako si pochvaľuješ svoje pôsobenie v klube pod Bubňom?
Určite pozitívne. Futbal začal mať pre mňa hlbší význam a začal som ho brať profesionálne. V tých časoch sme boli naozaj asi najlepší futbalový ročník. Na Slovensku a ani v Česku nebol asi nikto lepší. Dovolím si tvrdiť, že nás trénoval najlepší mládežnícky tréner na Slovensku Slavomír Konečný. Porazili sme mužstvá ako Everton, Bayern Mníchov, AS Rím, či Hajduk Split. V dorasteneckých kategóriách dostane tréner pred zápasom papierik, kde je zostava ako má mužstvo v danom zápase nastúpiť. To mi osobne príde prehnané. Ja mám bohužiaľ prudkú povahu. Nemám rád krivdu, dlho s tým síce pracujem, no niekedy si neviem ustrážiť jazyk za zubami, asi preto som musel zo Žiliny odísť preč. (smiech) No aj napriek tomu si myslím, že Žilina má v rámci Slovenska najlepšie podmienky na futbal, či už berieme do úvahy tréningové plochy, tréningové procesy, regeneráciu atď. S MŠK Žilinou sa nemôže porovnávať nikto.
Veľkým míľnikom tvojej doterajšej futbalovej kariéry bol určite prestup do španielskeho CD Tenerife. V klube si hral v prvej španielskej dorasteneckej súťaži. V čom bolo pôsobenie v Tenerife špecifické?
Hráči tam boli veľmi dobre technický vybavení. Futbal sa hral na rýchle dotyky s loptou a menej kontaktne, typický španielsky futbal. Všetci tam hrali klasický repressing, takže na nejaké driblovanie s loptou bolo už menej priestoru. Špecifické bolo tiež to, že domáca liga sa hrala po celý rok i v zime. Voľno je len počas Vianoc a v lete. Hrá sa stále, liga plus pohárové zápasy. Zápasov a priestoru ukázať sa je dosť.
Začiatky v cudzej krajine a v novom klube pre teba určite neboli najľahšie...
To je pochopiteľné. Sedíte v kabíne, nerozumiete na slovo a na tréningu si domýšľate čo asi máte urobiť. Naučíte sa základné nadávky, nech vás nič neprekvapí a môžete ísť trénovať. (smiech) V tom momente si človek hneď spomenie na slová svojej učiteľky angličtiny.
Okrem futbalových povinností v Španielsku ťa doma čakali aj iné, tie maturitné na strednej zdravotníckej škole v Žiline. Kôli písomnej maturitnej skúške si vraj nestihol finále Copa del Rey proti Realu Madrid. Je to pravda?
Áno, ale neľutujem to. Vždy bolo pre mňa dôležité, aby som mal svoje vzdelanie ukončené. V škole boli voči mne vždy veľmi ústretoví a spoznal som tam super ľudí.
Zo Španielska smerovali tvoje ďalšie kroky do poľského Widzewu Lodž. V silnej konkurencii si to však nemal najľahšie, preto si sa neskôr rozhodol pre odchod z klubu...
Tam som zažil najlepších poľských fanúšikov. Zažiť atmosféru 20 000 ľudí na štadióne je skutočne niečo špecifické. A to nie sú ľudia, ktorí jedia klobásu a do toho pozerajú futbal. Všetci stoja a spievajú, sú ochotní zomrieť za svoj klub. Vtedy som mal doslova zimomriavky a ako sa hovorí, triasli sa mi kolená. No po futbalovej stránke, to bolo niečo iné. Bolo mi povedané, že tam nebudem dostávať až tak veľa príležitostí, preto som z klubu neskôr odišiel. No aj napriek tomu to bola pre mňa veľká škola.
Tvojou ďalšou futbalovou zastávkou bol Inter Bratislava. Pôsobenie v tomto klube však nevyšlo podľa tvojich predstáv. Prečo?
V Interi to bolo naozaj nevydarené. Všetci sme si to predstavovali inak. Necítil som podporu a ani dôveru od trénera. No na druhej strane, ja sám som tam podával podpriemerné výkony. Na klub nemôžem povedať nič zlé a v druhej lige im prajem veľa šťastia.
Po pôsobení v MŠK Žiline, zbieraní cenných futbalových skúsenosti v Španielsku a Poľsku si sa momentálne ocitol v klube tretej slovenskej futbalovej súťaže v FC Petržalka Akadémii. Si v klube spokojný?
Beriem to ako realitu, ale myslím si, že je to pre mňa krok vpred. Klub má výborné podmienky, smelé ambície a o histórii sa ani nemusíme baviť. Jeho cieľom je vrátiť sa v budúcnosti tam, kde bol kedysi. Je tu kvalitný tréningový proces, pôsobili tu skvelí hráči, na futbalový rast sú tu skvelé podmienky. Môžem povedať, že sa tu cítim veľmi dobre.
Aké sú tvoje ďalšie plány do budúcna?
Po skúsenostiach už nič neplánujem. Plánuje len žena, čo ide na rande bez nohavičiek. (smiech) Mám len 21 rokov, no niekedy si pripadám ako futbalový veterán. Na zahraničný futbal nemám výkonnosti, no v rámci možností na sebe pracujem a chcem sa zlepšovať. Futbal ma veľmi baví, takže hrám ďalej. Ambície tam stále sú, len sa na nič konkrétne veľmi neupínam. Pre mňa by bolo napríklad veľmi pekné, keby som si mohol kopnúť s Petržalkou v druhej lige.