Komentár Jakuba Mihálika

Nevyhrali sme veľký turnaj, ani sme sa nedostali do bojov o medailu, predsa len však na dnešnom víťazstve bolo niečo zvláštne. Fanúšik si už odvykol od toho, že sa môže tešiť z bodov či víťazstiev slovenskej reprezentácie. Proti topfavoritovi olympijskeho turnaja prišlo víťazstvo absolútne nečakane, preto teší stonásobne viac.

Začína nová éra slovenského hokeja. Ešte sa len uvidí, či bude pozitívna, alebo neprinesie žiadny svetoborný výsledok. Dnešok bol ale potvrdením uplynulého pol roka pod novým vedením v slovenskom hokeji. Prvým skutočne „veľkým“ zápasom po tom, čo sme akýsi prerod sledovali už od nástupu Šatana, Ramseyho a spol. Nie, Valentín ma nepremohol a romantické snívanie si nechávam na neskôr večer. Nenaznačujem, že oddnes bude reprezentácia razom vyhrávať proti favoritom a hrať ako pred pätnástimi rokmi. Dnes sme si ale potvrdili, čo sa javilo už od augusta – Slovensko má (novú) hokejovú tvár.

Zdá sa, že sme sa vymanili z mrákot minulosti. Azda aj to tým kompetentní mienili pri stavbe olympijskej zostavy. Roky sme nevedeli vystúpiť z tieňa úspechov zlatej éry a porovnávali sme sa s časmi, ktoré nevrátime. S Petrohradom, s Goteborgom, Vancouverom. S časmi, keď sme mali hviezdy, hrali krásny hokej, brali úspechy. Nová éra začína v tom, že sme si naliali čistého vína kanadskej produkcie a začali sa sústrediť na to, čo vieme teraz a tu.

V Pjongčangu je to návrat ku koreňom. Pred 24 rokmi sme na olympiáde sledovali tvorbu samostatnej slovenskej hokejovej pečate. S neznámymi hráčmi, s hráčmi z poväčšine domácej súťaže. Pred šestnástimi rokmi sme sa po olympiáde nadýchli k zlatej ére a zdá sa, že tohtoročná olympiáda môže byť opäť míľnikom pre nový štart slovenského hokeja. Bez hviezd, bez veľkých očakávaní, no pravdivo. A ako sme dnes videli, úspech prichádza len, keď sa dívame na veci realisticky.

Zápas proti Rusku zatiaľ neznamená nič z pohľadu úspechov. Úspech však je, že sme si vytýčili cestu. Cestu práce s tým, čo máme. Cestu skromnosti. Už sa len po nej vydať.