Aká bola nominácia, taký je aj výsledok
Slovenská hokejová reprezentácia skončila na olympiáde v Pjongčangu až na predposlednom mieste. Lenže chyby sa nestali iba na turnaji, ale už pred ním.
Komentár Filipa Chudého
Máme to za sebou! Podľa očakávania naši hokejisti skončili v osemfinále olympijského turnaja, hoci po výhre nad Ruskom sa vynorili aspoň túžby o štvrťfinále. Na to sme mali dokonca tri mečbaly, lenže tri prehry nás dostali medzi výsledkovo najhoršie tímy turnaja až na predposledné miesto iba pred Kórejskú republiku. Popravde, zaslúžene.
Tento výber nemal na to, aby vyvolal na Slovensku hokejovú revolúciu. Áno, robil čo mohol, hráči bojovali, snažili sa, ale bojovnosť a snaha sú v reprezentácii hádam samozrejmosť. To sa nemá čo chváliť, to možno len kritizovať, ak to náhodou absentuje. Naši hráči môžu iba spolovice za to, že veľa lepších nemáme, ale prečo sme nemálo lepších nechali doma?
O olympijskej nominácii sa viedli polemiky, pričom podľa videného možno povedať, že boli v nej viaceré chyby, za ktoré nesú zodpovednosť generálny manažér a tréneri. Po jej zverejnení sa hovorilo, že je hanbou pre Slovan, keď v nej nemá ani jedného hráča. No skôr je obrovskou nezodpovednosťou kompetentných, že nezobrali hráčov, ktorí hrajú celú sezónu náročné zápasy. A keby len túto sezónu.
Andrej Meszároš, Marek Viedenský a Pavol Skalický mali byť jednoznačne nominovaní, pretože by si určite lepšie splnili povinnosti vo formáciách, do ktorých by sa hodili. Horšie by určite nehrali ani Michal Sersen, Andrej Šťastný, Juraj Mikúš, Tomáš Hrnka a ďalší. Síce nemali dobrú sezónu, ale ako si viedli bodové hviezdy našej extraligy? Hudáčkovci by tiež boli prínosom. Libor stopercentne v útočnej kreativite a tým asi aj v bodoch, ale to sa zrejme nehodilo do koncepcie... Julo by určite nechytal horšie ako Konrád s Lacom. Tí síce patrili medzi našich najlepších, ale ani zďaleka neboli takými oporami, ako by sme potrebovali na zázrak, viď ich štatistiky. Či by ňou bol muž, ktorého zaradili medzi hviezdy KHL, to sa už nedozvieme.
Ale aby to nebolo len o hanení nominácie, treba pochváliť, že šancu dostali Bubela a Lamper, čiastočne aj Krištof a Paulovič. No o Lamperovi sme nemuseli pochybovať, veď potenciál naznačil nedávno v KHL. Bubela ukázal reprezentačný potenciál už za Cígera. Nitrianske duo má tiež čo ponúknuť, hoci skôr mali debutovať na vrcholnom podujatí až v máji na MS, keď nám o záchranu nepôjde. Vo zvyšku kádra boli už prakticky len skúsení hráči, ale niektorí v ňom byť už nemali. Hlavne tí najstarší, čo už len dohrávajú kariéru v našej extralige. Navyše sa nie tak dávno národnému tímu otočili chrbtom. Na ich miestach mali byť hráči zo Slovana a spol., potom by sme boli minimálne o triedu silnejší a zrejme aj štvrťfináloví. Určite nie predposlední.
Na olympiáde sme neuspeli nielen preto, že sme v Pjongčangu vlastnou vinou nemali najlepší možný výber, ale zaplatili sme aj za naše už tradičné chyby. Buly máme katastrofálne, nedisciplinovanosť hráčov prekvitá a góly dávať nevieme. No k tomuto jedna zaujímavá štatistika. Pod Ramsayom máme priemer 2,0 presného zásahu na zápas, čo je zatiaľ negatívny rekord. Ani pod Cígerom nebol taký zlý, pričom ten mal oklieštené možnosti pri zostavovaní kádra z dôvodu rôznych bojkotov. Čiže to nebude len tým, že Slovensku chýbajú strelci.