Určite ste sa už načítali o slávnych hráčoch, ktorí prežívali detstvo v otrasných životných podmienkach. Často sa museli spoľahnúť sami na seba, lebo ťažké časy im zobrali všetky opory. Medzi takých patrí aj Saido Berahino, ktorého môžete sledovať v anglickom drese na kolumbijskom svetovom šampionáte pre hráčov do dvadsať rokov.

Deväťdesiate roky minulého storočia sa niesli v duchu vojnových konfliktov. Krv tiekla po celom svete a Afrika sa topila v občianskych vojnách. Väčšina vyspelých štátov sa len nečinne prizerala, lebo nemala bezbranným civilistom, ktorých vraždila armáda alebo kadejaké skupiny, ako pomôcť. Občianske vojny vypukli v Mauretánii, Kongu, Rwande, Senegale, Džibuti, Sierra Leone, Alžírsku, Somálsku a v... Burundi.

Väčšina z Vás sa začudovane pozrie, lebo nemá ani poňatia o nejakom Burundi. Bodaj by aj áno, veď ste pravdepodobne futbalový fanúšik a Burundi na medzinárodnom futbalovom fóre nikdy nič neznamenalo.

Vojna v Burundi vypukla v roku 1993 a trvala až dvanásť rokov. Začala po atentáte na prvého prezidenta krajiny, M. Ndadaya (z kmeňa Hutuov). Burundi bolo v strašnom stave. Prebiehal neľútostný masaker miestneho obyvateľstva.

V auguste roku 1993 uzrel svetlo sveta Saido Berahino. Keď vyrastal, občianska vojna bola už v plnom prúde. Otec mu zomrel a matka s malým chlapcom sa pretĺkala svetom s nepriazňou krutého osudu. Každá korunka bola cenná a rodina sa musela výrazne uskromniť. Matka zažiadala o azyl v Anglicku a britské úrady jej vyhoveli. Našetrila peniaze a kúpila sebe i synovi Saidovi letenku do Birminghamu. „Vôbec si na detstvo v Burundi nepamätám. Predsa len, do Anglicka som odišiel ešte v mladom veku,“ povedal Saido Berahino.

Začali život normálnej rodiny. Najskôr to bolo ťažké, lebo sa dostali do cudzieho prostredia, kde nikoho nepoznali. Saido ešte nemal v sebe tak vryté burundské tradície a zvyky. Možno práve to mu pomohlo k lepšej adaptácii v Európe. „Osvojil som si anglickú kultúru a momentálne som so svojim životom spokojný. Nikdy však nezabudnem na to, odkiaľ vlastne pochádzam,“ prehlásil.

Ukazoval obrovské futbalové nadanie. Zaujal skautov West Bromwichu Albion a nastúpil do mládežníckej akadémie „Baggies“. Začal nastupovať za tím do dvanásť rokov. Usilovne trénoval a dostal príležitosť na vzdelanie. Lepšie detstvo si snáď nemohol priať. Ťažko by sa v zdevastovanej krajine na východe čierneho kontinentu dočkal dačoho podobného...

Do pozornosti veľmi malej časti verejnosti sa dostal minulý rok. Vytipovali si ho zostavovatelia anglického národného mužstva do sedemnásť rokov a poslali mu pozvánku na európsky šampionát spomínanej vekovej kategórie v Lichtenštajnsku. V mužstve sa stretol s vychádzajúcimi hviezdami Albionu (Connor Wickham, Benik Afobe, Josh McEachran...), dal gól v zápase skupinovej fázy proti Turecku a napokon získal zlatú medailu. „Síce som sa v Anglicku nenarodil, ale keď si navlečiem jeho dres a spievam národnú hymnu, cítim, že som na správnom mieste. Pociťujem dôveru celého národa, “ dušoval sa.

Tento rok odcestoval do Kolumbie. Úvodný zápas ale Angličanom príliš nevyšiel. Do tabuľky si pripísal jediný bod za bezgólovú remízu s Kórejskou ľudovodemokratickou republikou. Angličania v Južnej Amerike dieru do sveta veru neurobili. V skupine skončili na treťom mieste (po troch bezgólových výsledkoch s KĽDR, Argentínou a Mexikom) a postúpili do vyraďovacej fázy, aj keď nezaznamenali jediný presný zásah! Osemfinále dopadlo zle – hrdý Albión opäť neskóroval a vypadol po presnej strele Nigérijčana Egbediho. „Dokážeme si vytvoriť šance, no nevieme ich premieňať. Musíme byť trpezliví a dôverovať si,“ hovorí recept na úspech Berahino, ktorý v skupinových bojoch ani raz nechýbal v základnej zostave. Proti Nigérii nastúpil po hodine hry, keď vystriedal Michaela Ngooa.

Ktovie, či raz bude postrachom obrany každého mužstva v Premier League. Má veľké predpoklady. Musí neustále na sebe pracovať, pretože konkurencia je vysoká a neúprosná.

Lukáš Vráblik/fifa.com