Písal sa december 2008, MŠK Žilina sa pod taktovkou trénera Radolského postarala o veľké prekvapenie. Na birminghamskej pôde porazila domácu Aston Villu 2:1. Práve prebiehala 19. minúta. Adauto potiahol loptu cez stred, nahral na krídlo Pekaríkovi. Ten následne prihral Štyvarovi, ktorý sa nemýlil. Žilina viedla 2:0...

Mladý talentovaný futbalista svojim výkonom zaujal, ponuka zo zahraničia na seba nedala dlho čakať. Odišiel na Britské ostrovy, kde sa núkala šanca výrazne napredovať v hráčskej kariére. Futbalový osud mu však neprial. Viac nám už prezradí Peter Štyvar.



Vráťme sa do minulosti. Ako si spomínate na hráčske časy pod Dubňom?
„Samozrejme, v dobrom. Mali sme kvalitné mužstvo, ktoré aj mne samému dopomohlo ku gólom, ktoré som dal. Dúfam, že sa ešte počas svojej kariéry priblížim k výkonom, aké som podával v žilinskom drese.“

Do povedomia futbalovej verejnosti ste sa výrazne dostali po odvetnom zápase s Aston Villou. Na také momenty sa asi nezabúda...                      
„Na zápasy v pohárovej Európe spomínam rád, je to niečo iné ako hrať domácu ligu. Konkrétne zápas vo Villa Parku  bol veľmi pekný, strelil som víťazný gól, čo bol v tom momente krásny pocit. Výhra nás však neposunula ďalej, takže moja radosť mala aj trpkú príchuť. Sú to pekné spomienky, ale bolo to už dávno a málokto si na to pamätá.“

Presný zásah na Britských ostrovoch dopomohol k tomu, že ste tam odišli na zahraničný angažmán. Dlho ste sa tam však neohriali, prečo?
„Hneď v zime 2008 som podpísal dva a pol ročnú zmluvu v Bristole City. Bol som plný očakávaní a zo začiatku to bolo fajn, hoci som si musel zvykať na iné tréningové dávky, aké som mával na Slovensku. Bohužiaľ, v marci som ochorel a keďže anglická medicína je jednoduchá, antibiotiká mi nenasadili hneď, ale až po dvoch týždňoch. Skoro celý mesiac som maródoval, a tým pádom som sa aj nepohodol s trénerom, čoho dôsledkom bol môj odchod v lete na hosťovanie do Grécka.“

Ani pôsobenie v gréckom klube Škoda Xanti však nedopadlo tak, ako ste si predstavovali...
„Všetkých Slovákov, čo sme tam vtedy boli, si vyhliadol nemecký tréner Wolf, ktorého po druhom kole majiteľ prepustil. V kádri nás celkovo bolo štyridsať, veľakrát sa stalo, že kto v jednom zápase hral, ten druhý odsedel na tribúne. Obzvlášť po príchode gréckeho trénera sme sa na tréningu nevenovali ničomu inému ako behaniu bez lopty a až od štvrtka taktike na najbližší zápas. Nebola to žiadna sláva... Na prelome októbra a novembra som zavolal svojmu agentovi, že chcem ísť preč. Zavolal do klubu, odvtedy som už len trénoval a v januári som odišiel do Trnavy.“

Aký bol návrat na slovenskú futbalovú scénu? Tentokrát v červeno-čiernom drese...
„V tej dobe to v Trnave bolo strašné, asi ešte horšie ako v Grécku. Keby som to bol vedel, nebol by som prišiel. Celkovo som bol v Spartaku  štyri mesiace, potom som sa vrátil do Anglicka, kde som mal ešte rok platnú zmluvu.“

Po návrate do Bristolu to vyzeralo optimisticky. Čo sa teda potom stalo?
„Presne tak, prišiel nový tréner a zdalo sa, že opäť dostanem šancu. Lenže prvý zápas doma sme prehrali 0:3, o pár dní neskôr aj pohárový v Southande, ktorí hrali 4.ligu a kouč sa rozhodol rezignovať. Nahradil ho asistent, ktorý v klube bol už dávno predtým a ja som vedel, že pri ňom mi ruže kvitnúť nebudú, a tak som sa s klubom dohodol na ukončení zmluvy.“

Kde pôsobíte momentálne?
„Som hráčom Třínca, hráme druhú českú ligu. Od marca ma však brzdia zranenia. Absolvoval som artroskopiu pravého kolena, po ktorej som hral asi päť týždňov, ale koncom apríla sa mi na tréningu stal vážny úraz ľavého kolena. Začiatkom júna som bol na operácii, takže momentálne rehabilitujem.“

Ako vidíte vašu blízku budúcnosť?
„Všetko záleží od toho, ako skoro sa opäť dostanem do tréningového procesu a akú budem mať formu. Ja však verím, že som ešte nepovedal posledné slovo a že sa ľudia ešte budú chodiť na mňa pozerať.“

Ak by prišla ponuka zo žilinského klubu, prijali by ste ju?
„Určite by som si ešte rád zahral za MŠK Žilinu. Momentálne je to však vo hviezdach. Keby som bol zdravotne v poriadku, možno by to bolo aj reálne, ktovie...“

Odkedy ste si vyzliekli žlto-zelený dres, nemali ste na ružiach ustlané. Neoľutovali ste niekedy váš odchod?
„Ťažko povedať, takto sa o tom ani nedá rozmýšľať. Jednoducho, človek sa vždy musí nejako rozhodnúť. Niekedy sa rozhodne správne, inokedy zasa nie, všetko je vlastne akoby lotéria.“