Keď sa ide domov skôr, ako sa Neymar stihne postaviť zo zeme
Tohtoročný svetový šampionát v Rusku priniesol jedno veľké posolstvo, ktorého sa držia tí, ktorí už nie sú doma...
Komentár Filipa Chudého
„Iba juhoamerické reprezentácie môžu reálne ohroziť európsku nadvládu z ostatných šampionátov, no na starom kontinente budú vo výhode Európania. Reprezentácie z ostatných kontinentov majú síce svoju kvalitu, pričom zhoda náhod jednu z nich môže dostať do štvrťfinále, ale na reálnu hru o medaily môžu zabudnúť. Kvalitu majú všetky európske tímy, pričom neprekvapí, ak štyri z nich vytvoria semifinálové dvojice. Napovedá tomu aj historická štatistika. Ak sa hrali MS v Európe (doteraz 10-krát), vždy medzi najlepšou štvorkou boli minimálne tri európske tímy, štyrikrát to bolo dokonca čisto európske. Navyše len štyri medaily z 30 ukoristili iné krajiny ako európske, čo nebude náhoda.“
Toto ste si mohli prečítať na týchto riadkoch pred začiatkom MS v Rusku, pričom teraz možno už len skonštatovať, že európska dominancia na domácej pôde sa len zvýraznila. V rámci predturnajových prognóz sa naplnilo aj to, že veľkí favoriti z Brazílie zrejme nedokážu prezentovať svoje kvality v plnej miere aj v Európe, resp. to, že čiernym koňom turnaja budú v slovanských končinách Slovania. Tento status na penaltovom bode získali Chorváti pred Rusmi.
Samozrejme, aj tento turnaj priniesol nejaké prekvapenia, lenže futbalový šampionát bez prekvapení je nemožný. V hre hier sa totiž rozdiel medzi tímami stále vyrovnáva a vyrovnávať aj bude. Najviac sa to ukazuje v Európe, kde sa už ani na 24-členné Euro nedokážu dostať viaceré popredné reprezentácie. Je to zapríčinené tým, že stále sa zvyšuje taktická vyspelosť, ktorá pri dosiahnutí úspechu potláča živelnosť. A to je aj jedno z hlavných posolstiev týchto MS.
Kto chce uspieť, musí mať jasný koncept hry založený na kvalitnej obrane a využití predností vlastných hráčov, to je základ. Nemenej dôležitá je kolmosť a efektivita v útoku. Aspoň dve-tri (polo)šance za zápas si totiž vypracuje každý, pričom kto ich premení, ten má pri dobrej defenzíve vyhraté. Kto chce zbytočne držať loptu a hrať na krásu, ten už dopredu prehral.
V Európe to väčšina už pochopila, aj preto Európania v Rusku prefackali konkurenciu, pričom krok s nimi držali len tí, čo sa snažili tomuto trendu najviac priblížiť. No v konečnom dôsledku ich dobehla vlastná prirodzenosť.
Preto sa napr. nedokážu do svetovej špičky dostať africké reprezentácie, hoci už nejakých 30 rokov sa spomína, že talent ich na to predurčuje. Ten síce majú veľký, pričom im výrazne pomohli aj európski tréneri, lenže európsku hlavu mať proste nemôžu. No a vo futbale rozhoduje hlavne hlava. Ázijčania to zas psychicky zvládajú, lenže veľký talent majú na iné športy ako futbal. A hoci sa hlavne v Južnej Amerike rodia zrejme ešte väčšie futbalové talenty ako v Európe, na ich prirodzený temperament našla taktická vyspelosť už dávno protizbraň. Časy Pelého a Maradonu sú nenávratne preč.
Aj preto si dnes môžeme užívať akýsi európsky šampionát s medzinárodnou účasťou. Teda lepšie povedané už bez nej, lebo tá už z turnaja odišla skôr, ako sa Neymar stihne postaviť zo zeme... Čo je tiež vec, ktorá nám Európanom chýbať nebude.
