Banská Bystrica 24. augusta (TASR) - Slovenský hokejista Michal Handzuš sa definitívne rozlúčil so svojou obdivuhodnou hráčskou kariérou. Aj keď už dlhšie neobliekol dres, naposledy v roku 2017 po tom, čo sa radoval z titulu HC'05 iClinic Banská Bystrica, oficiálne vyslovil zbohom vrcholovému hokeju v hráčskej podobe až v piatok, pred prípravným zápasom Banskej Bystrice so Slovanom Bratislava.

K rozlúčke patrila na zaplnenom štadióne aj pôsobivá šou, video na veľkej obrazovke o veľkom hráčovi, o jeho čísle 26, s nápisom 'Miško, ďakujeme'. S hokejkou v ruke pomaly dokráčal do stredového buly na koberec a akoby symbolicky nastavil dlaň mladej generácii hokejistov. "Ťažko hľadám slová, ďakujem všetkým, ktorí sem prišli. Nie každému sa podarí takáto rozlúčka a ja som na ľade, na ktorom som vyrastal. Prirástol mi k srdcu, mal som fantastických trénerov. Ďakujem klubu za tieto chvíle, všetkým, čo ma podporovali. Splnilo sa mi všetko, po čom som túžil, aj posledný zápas, v ktorom sme vybojovali titul pre Banskú Bystricu. Bol to pre mňa najkrajší rozlúčkový zápas, na ktorý nikdy nezabudnem. Dúfajme, že z detí, ktoré sú tu, vyrastú veľkí hokejisti a je na nás, aby sme im pripravili primerané podmienky," zaželal si Michal Handzuš a venoval im štafetový kolík v podobe hokejky.

Dlhý scenár rozlúčky nezabudol na dôležité postavy z hokejového života Handzuša. Uctili si ho aj viaceré hviezdy, Marián Hossa, Miroslav Šatan, Pavol Rybár, Vladimír Országh, Richard Zedník, Tomáš Surový. Aj tréneri, ktorí Handzuša sprevádzali od prvých hokejových krokov až po tie najväčšie, si užili kúsok slávy a nebolo ich málo, vrátane Jána Filca. Miroslav Šatan upozornil na veľkosť Handzuša slovami: "Bol chrbtovou kosťou slovenskej reprezentácie, bez neho by sme ťažko dosiahli prenikavé úspechy. Každý považoval za poctu, keď si s ním mohol zahrať a ja som s ním hral najradšej. Nemám rád slovo rozlúčka, verím, že Michal bude pomáhať na klubovej i slovenskej úrovni nášmu hokeju aj naďalej."

Veľký transparent na tribúne 'Legendy žijú večne' napovedal, že 41-ročný Handzuš má za sebou veľké skutky. V meste pod Urpínom si užil s fanúšikmi nezabudnuteľné eufórie. Okrem titulu oslavoval na Námestí SNP aj zisk Stanleyho pohára v auguste roku 2013, ktorý vybojoval s klubom Chicago Blackhawks. Dlhú kariéru v NHL, v ktorej prelomil hranicu 1000 zápasov, zavesil v roku 2014 na klinec, vrátil sa do rodnej Banskej Bystrice a pomohol klubu k vytúženému titulu. Čakal naň dosť dlho a až na tretí pokus sa mu splnil sen, ktorým uzatvoril kapitolu najväčších úspechov. Odvtedy sa jeho hráčska kariéra pozvoľna menila, v ročníku 2017/2018 si vyskúšal rolu asistenta reprezentačného trénera Craiga Ramsayho a slovenskému hokeju pomáhal v rôznych podobách pri rozvojových programoch.

Handzuš strávil vo vrcholovom hokeji, odvtedy, čo v A-mužstve Banskej Bystrice debutoval ako 17-ročný v sezóne 1994/1995, 24 rokov a stihol toho naozaj veľa, či už na klubovej alebo reprezentačnej úrovni. V národnom drese zažil najväčší úspech v roku 2002, keď na MS v Göteborgu získal zlatú medailu. Okrem toho má v zbierke aj striebro z MS 2000 a 2012. Spoločne s Miroslavom Šatanom je jedným z dvoch slovenských hokejistov, ktorí získali titul majstra sveta, Stanleyho pohár i titul v najvyššej domácej súťaži.

"Bolo to veľmi pekné gesto od klubu i divákov, že prišli," ocenil na záver všetkých Handzuš. "Túto rozlúčku nemá každý a ja si ju veľmi vážim, je to určite pocta. Videl som video, všetko tam bolo zhrnuté. Posledné dni som trochu rekapituloval, vedel som však už strašne dlho, že nebudem hrať, takže som sa opäť vrátil do predchádzajúcich rokov. Prajem si, aby tu vyrastali hokejisti, ktorí by nás všetkých tromfli. Z osobného pohľadu bolo krásne, že som zažil veľké víťazstvá, tú bezprostrednú chvíľu po zápase, tie sú najkrajšie, na tie sa najradšej spomína."

Čo bude robiť, ešte nevie. "Momentálne zvažujem viacero možností, hlavne tie, v čom budem dobrý a čo ma bude baviť. Hokeju mám čo dať, no musím sa veľa učiť, som v bode nula, či už by to bol tréner, funkcionár, manažér, konzultant. Skúsenosti mám z hráčskej kariéry, no je veľa nového. Teraz som bol s rodinou, bolo to hektickejšie, ako hráč som bol usadenejší. Minulý rok som robil tri-štyri veci naraz a nič poriadne."

Emócie Handzuš navonok neprejavil. "Držím ich v sebe. Klub mi chcel takto poďakovať, ja som to ani nechcel, myslel som si, že to všetko po dvoch rokoch už vyšumelo a vyhnem sa oficiálnej akcii. Veľmi si však vážim toto poďakovanie a potlesk celého štadióna."