Po skončení uplynulej sezóny, v závere ktorej sa “vojakom“ nepodarilo uchmatnúť miestenky do pohárovej Európy, nastalo v hráčskom kádri niekoľko zmien.

Jedným z futbalistov opúšťajúcich Štiavničky bol aj hráč obliekajúci dres s číslom 8. Informácie o dôvodoch jeho odchodu sa výrazne líšili. Klub poskytol vlastné stanovisko, ktoré však nemalo s pravdou nič spoločné. Hráč sa rozhodol prehovoriť a povedať futbalovej verejnosti pravdu. Momentálne pôsobí v susednom Poľsku, kde pod taktovkou kouča Radolského bojuje o vstupenku do Ekstraklasy. Prinášame rozhovor s Daliborom Plevom.

Zaspomínajte si na pôsobenie v červeno- bielom drese...

„V Dukle som prežil dva krásne roky, vždy si na ne spomínam s radosťou. Medzi najkrajšie momenty určite patrí to, keď sme za trénera Jankecha obsadili bronzovú priečku a vybojovali sme si tak postup do európskeho pohára. Cítil som sa tam príjemne, rozumel som si spoluhráčmi.“

Napriek pozitívam ste však po minulej sezóne z klubu odišli. Prečo?

„Dôvodom môjho odchodu bolo ukončenie dvojročnej zmluvy. Dohodli sme sa, že zmluvu neobnovíme, pretože klub má voči mne podlžnosti. Mne sa v Dukle páčilo, chcel som tam ostať, ale v prvom rade som žiadal vyrovnanie podlžnosti. Nakoľko sa tak nestalo, odmietol som ostať v klube naďalej. To bol vlastne aj dôvod, prečo som sa ku koncu ocitol v B- mužstve.“

Informácie prezentované ohľadom vášho odchodu ale zneli inak...

„Trápi ma, že cez médiá zástupcovia klubu tvrdili, že mi odmietli predĺžiť zmluvu, pretože sa zhoršila moja forma. Pravda je taká, že ja som odmietol spoluprácu. Mrzí ma však aj to, že nedokážu ísť férovo s pravdou von.“

Mali ste na stole viacero ponúk ohľadom ďalšieho angažmánu?

„Áno, ponúk bolo niekoľko. Oslovila ma Dunajská Streda, kontaktoval ma tréner Griga zo Senice, taktiež prišla ponuka z gréckeho klubu Olympiakos Volos, nad ktorou sme spolu s manažérom Holeščákom najviac uvažovali, nakoľko mali veľký záujem. S odstupom času si veľmi cením jeho konečné rozhodnutie neprijať ju, keďže tam nastali obrovské problémy."

Rozhodli ste sa obliecť dres účastníka prvej poľskej ligy. Čím si vás získali?

„Veľa zavážilo to, že môj manažér má s touto ligou dobré skúsenosti. Pôsobí v nej veľa hráčov, ktorým zrealizovali transfery a zatiaľ sa nevyskytli výraznejšie problémy. Presvedčilo ma aj to, že tím, v ktorom pôsobím, vedie tréner Dušan Radolský. Práve on mal o moje služby veľký záujem.“

Predstavte nám mužstvo, v ktorom vystužujete defenzívne rady...

„Klub sa volá Termalice Bruk- Bet Nieciecza. Prebojoval sa zo šiestej ligy až sem, do prvej. Máme malý štadión s kapacitou približne dvetisíc divákov. V kádri máme skúsených hráčov, ktorí prišli z Ekstraklasy a ja som vlastne jediným cudzincom, pretože majitelia preferujú skôr domácich hráčov. Našimi ambíciami je prebojovať sa do najvyššej ligy, teraz sa nachádzame na druhej priečke. Momentálne sa tu buduje nové tréningové ihrisko a dobre sa tu starajú o mládež.“

V čom sa druhá najvyššia súťaž u severného suseda líši od našej Corgoň ligy?

„Určite v návštevnosti divákov. Na prvú poľskú ligu príde v priemere päťtisíc divákov. Je to pekný pocit hrať pri takej atmosfére. Ďalším rozdielom je, že tu zaviedli pravidlo o tom, že počas ligového zápasu musí mať mužstvo na trávniku minimálne jedného poľského hráča do dvadsať rokov.“

Aj keď ste súčasťou mužstva ešte krátky čas, cítite “futbalovú“  pohodu?

„Som spokojný. Mám okolo seba príjemných ľudí, s ktorými si rozumiem. Mám dôveru trénera Radolského, za čo som mu vďačný. Pravidelne nastupujem v základnej zostave na poste stopéra, takže mi herná pohoda nechýba.“

Mať v zahraničí slovenského trénera je určite výhodou. Ako spolu vychádzate?

„S trénerom si dobre rozumiem, som rád, že si ma vybral do mužstve. Tréningy sú výborné, hoci o niečo kratšie ako na Slovensku, ale o to intenzívnejšie. Vie dobre komunikovať s hráčmi, čo môže napomôcť samotným hráčom a taktiež k dosiahnutiu lepších výsledkov.“

Vzhľadom na vaše doterajšie vyjadrenia asi niet pochýb, že neľutuje odchod do zahraničia...

„Určite nie. Vždy som túžil zahrať si inú ligu ako slovenskú. Navyše, vo väčšine slovenských klubov sú problémy s peniazmi a kariéra profesionálneho futbalistu netrvá príliš dlho, takže sa chcem zabezpečiť aj smerom do budúcnosti. Myslím si, že vzhľadom na vek bol najvyšší čas vyskúšať si zahraničie.“

Nezmenili ste len klubovú príslušnosť. Čo hovoríte na život v “novej“ krajine?

„Život v Poľsku sa od toho slovenského príliš nelíši. Jedine asi tým, že je tu všetko lacnejšie. (smiech) Bývam v peknom a útulnom mestečku Tarnów. Nie som tu sám, odišla so mnou aj moja priateľka Peťka. Som jej veľmi vďačný za to, že je pri mne. Nielenže sa mám za kým ponáhľať po tréningu, pretože ma čaká s dobrým obedom (úsmev), ale podporuje ma aj vo futbale. Vždy spolu prehodnotíme zápas, poviem jej, čo bolo na tréningu.“