Jaroslav Markovič sa pred sezónou 2018/2019 vrátil do Martina, kde sa stal kapitánom mužstva. S populárnym „Džajrom“ sme sa porozprávali o minulosti, prítomnosti a aj o plánoch do budúcnosti.

Jaroslav, čo rozhodlo o tom, že si sa pred sezónou 2018/2019 vrátil do Martina?

Rozhodol celkový pohľad počas leta a smerovanie klubu. Taktiež debaty, či už s generálnym manažérom pánom Murčekom alebo obrancom Jánom Tabačekom. Predovšetkým ale postupná vízia HK Martina a smer, ktorý sa mi zapáčil. Chcem priložiť ruku k dielu.

Čo pre teba znamená byť kapitánom tímu z tvojho hlavného mesta?

Je to pre mňa česť. V Martine som vyrastal a napokon som sa stal kapitánom seniorského mužstva. Vážim si to a snažím sa ísť chalanom príkladom, tak ako sa len dá.

Snažíš sa zo svojej pozície spoluhráčov v kabíne usmerňovať a radiť im?

V tíme sme viacerí starší hráči, ktorí sa snažíme poradiť a pomôcť mladším v ďalšom hokejovom napredovaní. Len dúfame, že im už nelezieme na nervy. (úsmev)

Je známe, že v klube pracuješ aj ako kondičný kouč. Priblíž ľuďom túto svoju pozíciu.

Už po sezóne sme prišli s Tomášom Pokrivčákom za pánom Murčekom s určitou víziou. Jednalo sa predovšetkým o zmenu letnej prípravy a hlavne o prerobenie posilňovne. To sa nám napokon podarilo. Potom prišli pán Murček a Jano Tabaček s tým, či by som zobral funkciu kondičného trénera. Nakoľko som sa tejto problematike venoval už dlhšie a bavilo ma to, zobral som to. Pozostáva to hlavne z prípravy mimo ľad, hlavne pred tréningom. Každý deň je na programe rozcvička alebo posilňovňa.

Koľko hodín denne tráviš na martinskom zimnom štadióne?

Na štadión prichádzam okolo ôsmej ráno a som tam, čo sa týka seniorskej časti približne do dvanástej. Niektoré dni, ako napríklad v pondelok, máme individuálny tréning s deťmi poobede, utorok je hodina s juniormi a vo štvrtok je na programe pred naším tréningom jednotka so šiestym ročníkom. Po našom tréningu sa zas venujem kadetom. Je toho vcelku dosť, ale nemyslím si, že priveľa. Všetko sa dá zvládnuť, keď to človeka baví. Činnosti následne idú jednoduchšie.

Ako podľa tvojho názoru zapadlo množstvo mladých hokejistov do prvého mužstva?

Môj osobný je pohľad je taký, že som milo prekvapený. Keď si zoberieme, že minulý rok bojovali o záchranu medzi juniormi, je úplne super, ako sa chytili šance. Čo je najpodstatnejšie, vidieť na nich, že sa chcú zlepšovať a chcú sa učiť.

Komunikuješ s hlavným trénerom Róbertom Spišákom často?

Samozrejme. Komunikujeme, čo sa týka prípravy mimo ľad. O tom, čo by chcel, aby sa robilo a kedy. Ja podľa toho pripravím na celý týždeň, ale do tréningov na ľade alebo do zostavy nerozprávam ani nezasahujem.

Koho v martinskej kabíne by si označil za najväčšieho pracanta?

Ťažko vybrať jedného hráča. Chalani už v lete ukázali, že chcú na sebe pracovať a nepotrebujú k tomu krik, ako tomu bolo v minulosti. Vymyslel som im motiváciu v podobe ceny „Makač mesiaca“. Každý mesiac je ocenený najtvrdšie pracujúci hokejista.

Koľko si mal rokov, keď si začal s hokejom?

S hokejom som začal, keď som mal približne štyri alebo päť rokov.

Aké ciele vo svojej kariére by si ešte chcel dosiahnuť?

Ako sa hovorí, treba snívať, takže stále NHL. Reálnejším cieľom je postup do najvyššej súťaže s HK Martin. (úsmev)

Ako vznikla tvoja pomaly už legendárna prezývka Džajro?

Vznikla na sídlisku a sám neviem ako. Vymyslel ju sused Roman, keď som mal približne päť rokov a vezie sa so mnou dodnes.

Kto bol tvojím hráčskym vzorom, keď si dospieval?

Vzorov bolo veľa, či už hráči v seniorskom hokeji v Martine a potom prišla NHL. Tam to boli hlavne slovenskí hráči, medzi ktorými čnel Žigmund Pálffy.

Máš obľúbeného hráča alebo klub?

Nemám obľúbený hokejový klub. Najviac fandím celkom, kde sú slovenskí hráči. Hlavne Boston (Zdeno Chára), Arizona (Richard Pánik) a po novom aj Montreal, kam vymenili Tomáša Tatara.

Ktoré športy okrem hokeja pravidelne sleduješ?

Sledujem veľa športu, čo mi sem tam moje tri dievčatá doma nedovolia. (úsmev). Najviac mám rad cyklistu Petra Sagana a futbalistov Manchestru City. Rád si pozriem tenis, hádzanú či americký futbal.

Hral si vo viacerých kluboch, krajinách. Ktoré pôsobisko ti dalo najviac?

V každom klube, kde som bol som sa snažil mať takpovediac otvorené oči a vždy čo to pochytiť. Najviac mi dalo zrejme prvé zahraničné pôsobenie. Bolo to v USA v juniorskej súťaži USHL. Mal som vtedy 19-20 rokov. Bol to pre mňa škola života, či už z osobného alebo hokejového hľadiska.

Kto je podľa teba najlepší hokejista, s ktorým si mal tú česť hrať na ľade?

Ťažko povedať. Nedá sa vybrať len jedno meno – Ďatelinka, Macho, Novotný, Beran, Tabaček, Smrek, Somík, Bartek, Koukal, Nosek, Buchtele či Kolařík. Tých hráčov bolo skutočne veľa a nedá sa vybrať jediný. Od každého som sa snažil niečo naučiť.

Kde vidíš HK Martin o päť rokov?

Silno verím, že v najvyššej súťaži, kde bude hrať dôstojnú úlohu a bude stabilný klub s perspektívnou budúcnosťou.

Čo by si odkázal martinským fanúšikom?

Martinským fanúšikom sa chcem hlavne poďakovať za podporu a pozitíve ohlasy. Prajem si, aby aj naďalej stáli na našej strane, či už v dobrom alebo v zlom. Nesmierne si vážime ich podporu a urobíme všetko preto, aby sme sa mohli na konci sezóny spoločne tešiť.