Ani nová „kauza Weiss“ nemôže zakryť to, kam až spadla slovenská reprezentácia...
Hoci Vladko Weiss na seba strhol pozornosť po zápase v Česku, náš národný tím má oveľa väčšie problémy. Čo sa roky budovalo, sme ľahko hodili do koša.
Komentár Filipa Chudého
Po septembrovom zápase na Ukrajine sme našu reprezentáciu právom kritizovali. Po októbrovej domácej prehre s Českom ešte viac, pričom sme poukázali aj na celý biedny rok 2018 v jej podaní, no ale to sme ani len netušili, čo príde v ďalšom stretnutí s Českom. V týchto novembrových dňoch nás schladilo počasie, no to je nič oproti tomu, ako chladne sa prezentovala naša reprezentácia v rozhodujúcom stretnutí Ligy národov.
V Prahe totiž podala najhorší výkon za veľmi dlhý čas. Slovenskému fanúšikovi sa právom nepáčil už ten domáci proti Čechom, no pri porovnaní s tým pražským vyznel ako óda na krásny futbal. Veď kým v domácom derby sme ukázali aspoň niečo, v odvete sme neukázali absolútne nič. A nech nikto radšej nespomína prvých 20 minút, lebo ani počas nich sme sa reálne nedostali k bráne súpera.
Podobne zle sme hrali naposledy asi v októbri 2016 pri prehre 0:1 v Slovinsku, no možno ani vtedy to nebolo tak tragické. Preto pri pátraní po podobne trápnom výkone sa dostávame až do júla 2013, kedy sme remizovali 1:1 v Lichtenštajnsku a Griga s Hippom balili kufre. Tým ale nechceme naznačiť, že by mal Hapal zostať po pondelkovom stretnutí natrvalo v Česku a na Slovensko sa už nevracať, tu ide o inú symboliku.
Spomínaná remíza v Lichtenštajnsku bola totiž symbolom nášho pádu z ťažko vybojovaných pozícií pod Vladimírom Weissom. S ním sme sa totiž dostali nielen na MS 2010, ale aj do druhého výkonnostného koša, z ktorého sme boli žrebovaní do kvalifikácie Eura 2012 a tiež MS 2014. Pod vedením Jána Kozáka sme sa nielenže vrátili do druhého koša, ale nechýbalo vôbec veľa a boli by sme žrebovaní do kvalifikácie MS 2018 dokonca z prvého, skončili sme tesne pod čiarou. Nuž a dnes sa vraciame tam, kde bol slovenský futbal počas dlhých neplodných rokov, čiže do tretieho koša.
A nielen to! My sme spadli do „céčka“ Ligy národov, čo znamená, že pred nami je v nej minimálne 24 reprezentácií, čiže sme akoby v horšej polovici futbalových krajín Európy. V praxi to znamená, že namiesto Nemecka či Chorvátska nás čakajú súperi typu Gruzínsko, Macedónsko, Bielorusko a pod. A to je vážny problém. Nielenže budeme hrať menej kvalitné stretnutia, ešte to pocítime aj finančne. Až príliš ľahko sme opustili ťažko vybojované pozície, na ktoré sme sa štverali niekoľko rokov.
Teraz musíme dúfať, že futbalový osud sa nám nevysmeje ešte viac, pretože v čase písania týchto riadkov bola stále reálna možnosť, že naša najbližšia kvalifikačná skupina môže obsahovať naraz napr. aj Španielsko s Nemeckom, pričom postupujú len prví dvaja…
Už neraz sme písali, a stále si za tým stojíme, že Slovensko kvalitou patrí jednoznačne do širšej európskej špičky, čiže o postupe na Euro sa nemáme ani čo baviť, ten je pri formáte 24 krajín pre nás povinnosťou. Lenže treba si tiež povedať na rovinu, že v roku 2018 sme ani náhodou nepodávali výkony, ktoré by odrážali reálnu kvalitu našej reprezentácie. Preto je náš dvojnásobný pád (kôš a divízia) o úroveň nižšie vlastne zaslúžený. Veríme, že horšie ako teraz už hrať nemôžeme, no ale to sme si naivne mysleli aj nedávno po dueloch na Ukrajine a doma s Českom, a páni reprezentanti nám v Prahe ukázali, že sa dá padnúť ešte hlbšie.
Alebo to sedmička loptošov ukázala už v októbri na nočnom výjazde a SFZ ich následným „potrestaním“? Ak by sa to vtedy riešilo rázne v podobe vylúčenia z reprezentácie na nejaký čas, ako sme už vtedy písali, nemuseli sme sa dostať do dnešnej situácie. Na čo sú nám v tíme „nočné hviezdy“, keď aj tak spôsobujú fanúšikom skôr frustráciu z prehier ako radosť. A tiež sme sa mohli vyhnúť ďalšej kauze Weiss…