Tréner slovenskej futbalovej reprezentácie Pavel Hapal nebude môcť v najbližšom kvalifikačnom cykle počítať okrem Vladimíra Weissa mladšieho ani so službami ďalších troch reprezentačných opôr.

Po Jánovi Ďuricovi, ktorý ukončil kariéru v reprezentácii po neúspešnej kvalifikácii o postup na majstrovstvá sveta 2018 v Rusku sa rozhodli k rovnakému kroku aj Martin Škrtel, Tomáš Hubočan a Adam Nemec.

Tí svoje rozhodnutie vysvetlili v rámci zverejnených stanovísk na oficiálnom webe Slovenského futbalového zväzu.

Stanoviská Martina Škrtela, Tomáša Hubočana a Adama Nemca:

Martin Škrtel: „Moje rozhodnutie skončiť v reprezentácii sa nerodilo ľahko, dôkladne som zvážil všetky pre a proti a dospel som k názoru, že práve teraz je čas skončiť. Som presvedčený, že nasledujúcu kvalifikáciu by som už nedokončil a preto by nebolo správne ani fér, ak by som odohral dva-tri zápasy a potom ukončil svoje pôsobenie v repre. Po odchode trénera Kozáka sa skončila aj jedna, myslím si, že veľmi úspešná éra v reprezentácii. Prešli sme kvalifikáciou, účinkovali na ME, kde sme dosiahli pekný výsledok, tým že sme sa prebojovali do osemfinále. Mužstvo sa vyformovalo či už futbalovo, tak aj ľudsky. Vzťahy v mužstve fungovali na princípe rodiny a takú atmosféru, aká panovala v mužstve v tom čase, som nezažil nikde inde. Po odchode trénera som svoj odchod zvažoval aj ja, lebo ako som povedal, skončila sa jedna etapa. Keď sa však so mnou nový tréner Hapal chcel stretnúť a povedal mi, že ma chce a počíta so mnou, lebo mám čo ponúknuť mužstvu z futbalovej aj ľudskej stránky, dohodli sme sa, že budem v repre pokračovať. Za to patrí trénerovi Hapalovi vďaka, lebo mnohí možno čakali veľké zmeny v mužstve, no on jasne deklaroval, že počíta aj so skúsenými hráčmi, lebo si jasne uvedomoval, že mužstvo starších hráčov potrebuje. Po neúspechu v Lige národov a hlavne po zápase v Česku sa mi znovu vrátili myšlienky na odchod, no nechcel som robiť unáhlené kroky. No čím dlhšie som nad tým uvažoval, tým viac som pociťoval, že bude najvhodnejšie skončiť a prenechať miesto mladším spoluhráčom. Dosť sa na tom podpísala aj moja súčasná situácia v klube, rovnako aj to, že nemám kontrakt na ďalšiu sezónu, ale chcel by som pokračovať v kariére na klubovej úrovni. Mám 34 rokov a regenerácia po zápasoch a cestovaní mi už trvá dlhšie. Navyše sa k tomu pridali aj nejaké zdravotné problémy, takže po dohode s lekármi sme dospeli k tomu, že čím menej zápasov, tým to bude pre moju fyzickú kondíciu lepšie. Samozrejme, prispelo k tomu aj to, že mám svoj vek, mám rodinu a trávim bez nich veľa času, lebo už na klubovej úrovni dosť veľa cestujeme, máme veľa zápasov, sústredení a ak sa k tomu ešte pridá reprezentácia, toho spoločného času zostáva veľmi málo. Za tých 15 rokov, čo som pôsobil v reprezentácii ma ľudia poznajú tak, že vždy som urobil na ihrisku maximum, vždy bolo pre mňa cťou a radosťou nastupovať na zápas v slovenskom drese. Vždy som tvrdil, že pre futbalistu je hra za národné mužstvo najviac, čo môže dosiahnuť. Ja som na to patrične hrdý a som šťastný, že sa mi to darilo 15 rokov. Posledné roky som bol aj kapitánom mužstva a jedným z vrcholov kariéry bolo pre mňa práve to, keď som mohol priviesť mužstvo ako kapitán na zápasy ME, počúvať slovenskú hymnu pred zápasom a spievať ju na plné hrdlo spolu s fanúšikmi. Bolo mi nesmiernou cťou a tieto spomienky vo mne zostanú do konca života. Chcem sa veľmi pekne poďakovať všetkým trénerom a spoluhráčom, ktorých som mal počas tých 15 rokov. Každý z nich mi pomohol v mojom raste a formovaní – či už futbalovom alebo ľudskom. Rovnako sa chcem poďakovať realizačným tímom, technikom, masérom, lekárom. Sú to ľudia, ktorí možno nie sú tak na výslní ako my hráči, ale odvádzajú kus poctivej roboty a za to im patrí veľká vďaka a majú môj obdiv, lebo sú nám hráčom k dispozícii 24 hodín denne, čo je veľmi ťažké, no oni to pre nás vždy robili s radosťou. Na záver by som sa chcel poďakovať slovenským fanúšikom. Myslím si, že s mužstvom sme si za ten čas prežili aj dobré, aj horšie časy. Nikdy nezabudnem, ako sme zaplnili štadióny na Tehelnom poli, v Trnave či Žiline, alebo na to, v akom počte za nami ľudia vycestovali na ME a ako sme na rozcvičke pred zápasom s Anglickom počuli davy fanúšikov spievať Macejka. Ešte teraz mám z toho zimomriavky a za to patrí fanúšikom obrovské poďakovanie. Tak ako som za Slovensko bojoval na ihrisku, rovnako silno budem chalanom držať palce aj naďalej, aby sa im darilo, aby nielen nasledujúcu kvalifikáciu dotiahli do úspešného konca, ale aby prinášali radosť a úspech fanúšikom a celému slovenskému futbalu. Verím, že slovenská futbalová verejnosť toto moje rozhodnutie pochopí. Držím chalanom palce.”

Tomáš Hubočan: „Rozhodnutie skončiť v reprezentácii bolo pre mňa veľmi ťažké. Ťažko sa mi lúči s niečím, čo je také blízke môjmu srdcu, no zavážila moja súčasná situácia. Som neskutočne vďačný, že mi bolo dopriate reprezentovať svoju krajinu. Na túto kapitolu vo svojej futbalovej kariére rozhodne nikdy nezabudnem. Či už so spoluhráčmi, tak aj s fanúšikmi sme toho zažili a dosiahli veľa. Napriek tomu, že na ihrisko už v slovenskom drese nevybehnem, chalanom budem fandiť naďalej, budem s nimi prežívať všetky zápasy a želám im, aby robili, teraz už ‚nám fanúšikom’ a celej slovenskej futbalovej verejnosti, radosť.”

Adam Nemec: „Bolo mi cťou reprezentovať Slovensko. Boli to krásne chvíle, na ktoré nikdy nezabudnem, no ako roky pribúdajú, cítim, že nastal ten správny čas dať priestor mladším. Prišiel nový trénerský štáb a takisto sa začína nová kvalifikácia a myslím si, že práve teraz je tá vhodná chvíľa. Preto som sa po dlhom uvažovaní rozhodol, že v reprezentácii končím. Všetko mi to bude veľmi chýbať, pretože kolektív bol výborný, ale život ide ďalej a vek sa zastaviť nedá. Želám slovenskej reprezentácii v ďalšom účinkovaní veľa úspechov, dobrých výsledkov a samozrejme, postup zo skupiny na ME 2020. Budem ich naďalej sledovať, držať im palce a zostávam verným fanúšikom, ktorý sa vždy rád príde pozrieť na štadión a podporí ich.”