V slovenskej hádzanej treba triezvy pohľad, inak nás bude bolieť hlava ešte dlho
Že v slovenskom športe nie vždy všetci ťahajú za jeden koniec povrazu, je všeobecne známe, dôkazom je aj najnovšia kauza, ktorá zamestnáva našu verejnosť.
Komentár Filipa Chudého
Športové Slovensko má ďalšiu kauzu, na ktorej sa niektorí smejú a inú zas chytajú za hlavu, no hlavne na ňu dopláca slovenská hádzaná. Ak by sme to zhrnuli v skratke, víťazom Slovenského pohára sa stala v marci MŠK Považská Bystrica, ktorá v sedmičkovom rozstrele porazila Tatran Prešov, lenže ten sa realizoval v rozpore s pravidlami, pričom išlo o chybu delegovaných osôb. Preto Prešov podal námietku, lenže urobil tak podľa platných predpisov neskoro, preto športovo – technická komisia Slovenského zväzu hádzanej (ŠTK SZH) správne ponechala výsledok finále v platnosti. Následne sa Prešovčania odvolali na výkonný výbor zväzu, pričom urobili proti SZH protiopatrenia v podobe toho, že hráči Tatrana na aktuálnom reprezentačnom zraze nie sú a tiež „zavreli“ pre akcie SZH svoju halu. Preto júnový kvalifikačný duel Slovensko – Maďarsko nebude v Prešove, ale v Šali. No aby sme pochopili tento prípad, musíme poznať celú genézu a jej súvislosti.
Preto sa treba pozrieť aj do histórie, aby sme pochopili súčasnosť. Začiatkom tohto storočia prevzal Tatran Miloslav Chmeliar a postupne vrátil vtedy vyhasnutej značke niekdajšiu slávu. Slovenský šport by potreboval viac takých fanatikov. V prvých rokoch však mal na domácej scéne vyrovnaného súpera (bohužiaľ, len vtedy), ktorým boli práve Považskobystričania. Tí v tom období žali najväčšie úspechy vo svojej histórii, keď zbierali nielen trofeje, ale boli aj historicky prvým slovenským účastníkom v skupinovej fáze Ligy majstrov. Tieto dva kluby sa bili o titul päť sezón za sebou, pričom veľmi diplomaticky povedané, boli to mimoriadne napäté série a celkovo časy.
Preto neprekvapuje, že odvtedy je Považská Bystrica pre „koňare“ pomyselným červeným súknom, pričom to nie je farbou ich dresov… Samozrejme, platí to aj opačne, pričom keď príde hrať Tatran na Považie, privítajú ho fanúšikovia minimálne už zaužívaným „cirkus Prešov“…
Samozrejme, ostrejšia rivalita je už dávno preč, keďže po zmene politických pomerov na komunálnej úrovni v Považskej Bystrici, čo je cca tucet rokov dozadu, opadli majstrovské ambície tohto mestského klubu. Odvtedy až doteraz je to skôr práca s odchovancami doplnenými o minimum „cezpoľných“ hráčov. Tým sa však nedá konkurovať finančne silnému Prešovu, ktorý účinkuje takmer pravidelne v skupinovej fáze Ligy majstrov, pričom Považskobystričania ju hrali v oných časoch dvakrát.
Zaujímavé je však to, že Považania v ostatných sezónach prakticky pravidelne v jednom zápase sezóny Prešovčanov nachytajú na hruškách a zoberú mu body. Preto keď sa pred touto sezónou zmenil systém Slovenského pohára, ktorý po novom končí záverečným turnajom Final Four, a žreb to zariadil tak, že obaja rivali sa mohli stretnúť až vo finále, už niekoľko mesiacov dopredu sa Považskobystričania nastavovali v hlavách tak, že prečo by nemohla motyka vystreliť práve vtedy…
A ona naozaj vystrelila, pričom k tomu dopomohli dve veci. Oduševnený výkon víťaza, hoci hádzanári MŠK vedia hrať aj lepšie, no keďže hráči Tatrana si celý zápas akoby mysleli, že sa nič nemôže stať, zaslúžene sa šťastena priklonila k súperovi.
Prešov síce argumentuje, že ak by bola po prvej sérii piatich pokusov rýchla smrť a nie nová séria, získal by aj 13-krát za sebou pohárovú trofej, lenže tento argument stojí na veľmi vratkých nohách. Ak by totiž bola rýchla smrť, poradie exekútorov by bolo úplne iné, situácia by bola úplne iná, navyše zrejme nikto nedá ruku do ohňa za to, že pri Ivanicjovej sedmičke (7. pokus MŠK) nebola lopta za čiarou. Síce to rozhodcovia neuznali, ale opakovaný záznam naznačoval niečo iné, pričom jasnú odpoveď by nám dal len systém goal-line technology. V každom prípade je to však jedno, lebo situácia pre oba tímy bola rovnaká a žiadna strana nebola úmyselne zvýhodnená.
Že urobili delegované osoby chybu, je nepopierateľné. A tu treba povedať, že za to už zaplatili 16-mesačným trestom (prvé štyri nepodmienečne). SZH teda vinníkov potrestal. Ale problém je v tom, že Tatran Prešov si proste nevie priznať svoju chybu. Ak by totiž dal námietku do zápisu o stretnutí, sedmičky by sa zrejme museli opakovať. Lenže neurobil tak, preto nemohla ŠTK SZH rozhodnúť inak, ako ponechať výsledok v platnosti. Také sú predpisy v súťažnom poriadku. Jediný, kto v celej kauze neurobil chybu, je klub MŠK Považská Bystrica. Takže z akého dôvodu by malo byť čo i len ohrozené jeho víťazstvo v Slovenskom pohári? Veď čo vlastne chce Prešov dosiahnuť, keď vinníci sú už potrestaní? Možno ak by nešlo o Považskú Bystricu, Tatran by už nad tým mávol rukou…
Takto tu máme neželaný konflikt, na ktorý dopláca celá slovenská hádzaná. Východniari majú síce pravdu, že zväz by mal riešiť poistky reprezentantov, ale to je beh na veľmi dlhý čas. Prečo potom chodili do národného tímu v minulosti, keď to bolo rovnako? A žiadajú to vôbec od iných národných zväzov, odkiaľ majú legionárov?
A hoci hráči Prešova reprezentácii v Taliansku chýbali, určite však nie všetci a citeľne možno len ostré spojky Urban a Rábek, mali sme proti outsiderovi našej skupiny vyhrať. Stále však máme šancu na ME 2020 postúpiť, hoci to môžeme dosiahnuť iba vtedy, ak všetci v našej hádzanej budeme ťahať za jeden koniec povrazu. Minimálne s výhľadom na ME 2022, ktoré budú aj na Slovensku sa o to treba postarať čo najskôr.
Slovenská hádzaná potrebuje Tatran Prešov, ale ešte viac to platí opačne. Preto nech sa „koňare“ neurážajú, keď sa niekto pred nimi proste nepokaká a nebude im plniť všetko, čo im na očiach zbadá. Ak chceli dosiahnuť nápravu „krivdy“ z pohárového finále, mali na to šancu, stačilo ju len využiť a napísať námietku do zápisu o stretnutí a nie sa hrať teraz na urazených. Ako sa dostať z tejto situácie? Jednoducho, všetky strany musia mať triezvy pohľad na vec.