Hral sa športový zápas. Hokej. Hralo sa fair-play, ale aj za hranicou. Každej strane, ako pasuje. Aj sa trochu ponadávalo, že ten súper nie je sympatický, lebo možno nehrá podľa morálnych zvyklostí. Prehralo sa. A zrazu tí istí, ktorí súpera posielali na morálne dno, klesli ešte nižšie. Akoby chceli vyhrať aspoň v jednej discipline.

Ak ste doteraz nevedeli, pískanie na hymnu akéhokoľvek štátu je onen priestor pod morálnym dnom. Nerozumiem, k čomu tento akt slúžil tým, ktorí ho v pondelok po súboji s Kanadou vykonávali. Očakávali snáď, že IIHF zíde z tribúny a zahlási: “Za to, že ste tak pekne a hlasno pískali, my vám ten bod predsa len dáme”? Alebo bol namierený na rozhodcov, lebo tí odpískali faul, po ktorom sme dostali víťazný gól a keďže rozhodcom hymnu nehrajú, tak sa vybúrili aspoň na tú, ktorú hrali? Alebo to bolo naozaj namierené proti Kanade? V tom prípade, proti komu? Lebo hymnu hrali aj tým kanadským fanúšikom na štadióne, ktorí merali cestu cez pol sveta do malého štátu, kde chcú minúť svoje peniaze. Či azda to bola výstraha cez TV prijímače na druhý breh Atlantiku, aby nabudúce ostatní radšej ani nechodili?

Ťažko sa buduje, no veľmi jednoducho búra. Do včerajšieho zápasu, respektíve momentov tesne po ňom, sa organizátorom darilo budovať presvedčenie, že šampionát je po ľudskej stránke neuveriteľne našlapaný. A verte, dá to zabrať. Lebo bratislavská stanica, taxametre a ďalšie vychytávky, cez ktoré sa cudzinec prenesie len lebo dovolenka a lacný alkohol. Jednou nezvládnutou emóciou sa však obraz šampionátu u nás výrazne naštrbil. Veď keď už sa ozve aj Libor Hudáček, ktorý inokedy srší vtipom a klobáskou, asi ozaj bolo cez čiaru.

Bude veľmi náročné nechať média, hráčov i fanúšikov zabudnúť. Ale verím, že na to máme. Veď, keď môže hokejová reprezentácia prakticky cez noc vyrásť z outsidera na postrach Kanady a ďalších favoritov, aj jej fanúšik môže do ďalšieho zápasu vyzrieť. Minimálne natoľko, aby prsty miesto na pískanie, využil hoci aj na rýchly vreckový gulečník. Aspoň počas hymny. Alebo nech povzbudzuje tak silno, aby už cudziu nehrali.

Tak malá krajina, ako my, nemá veľa príležitostí vysielať o sebe pozitívne povedomie. Organizácia svetového podujatia ňou je. Poďme vyhrnúť rukávy a napraviť to, čo sme si včera odpískali.