Slovenská reprezentácia je ponížená: Za Kozáka by sa to nestalo!
Ani v najhoršom sne by sme si nedokázali predstaviť to, ako nás Chorváti futbalovo zdemolovali. A čo je horšie, výrazne sme im k tomu pomohli.
Komentár Filipa Chudého
Pred zápasom s úradujúcimi vicemajstrami sveta sme si mysleli, že máme šancu. Treba totiž povedať, že súčasný chorvátsky tím nemá s tým z MS 2018 až tak veľa spoločného. Veď väčšina hráčov, ktorým zavesili na krk striebornú medailu, na Slovensko neprišla. Nahradili ich menej známe mená, čiže na papieri sme tú šancu naozaj mali. Prehrali sme však 0:4, pričom ďakujme futbalovej šťastene, že sa opäť na nás usmiala, lebo podľa priebehu hry by sa hodil skôr výsledok 0:8 či 0:10.
Chorváti boli lepší vo všetkom, na každom poste mali kvalitnejšieho hráča a ich prevaha bola drvivá. Už dávno nie, ak vôbec niekedy, bola slovenská reprezentácia takto futbalovo ponížená. Čo je však horšie, z veľkej časti to zapríčinili naši hráči, pretože ich nasadenie a bojovnosť neboli na dostatočnej úrovni. Môže sa prehrať, ale nikdy nie takýmto spôsobom. Lebo toto je poriadna hanba!
Je síce pravda, že sme mali mladú obranu, ale to nemôže byť výhovorka, lebo tréner si ju tak zložil. Za Pekaríka nemáme náhradu už dlho, čo je spôsobené aj tým, že ju nehľadáme. Keď nám zrazu vypadne, ocitneme sa v maléri. Valjent a predtým ani Šatka nie sú praví obrancovia, ale stopéri. Prečo nedostal v nedávnej minulosti šancu napr. Kadlec, je záhadou. Slovensko má klasických pravých obrancov, tak ich proste nominujme. Veď na čo nám je v nominácii prebytok stopérov? Odpoveď je pejoratívnejšieho charakteru.
A keď už sme v strede obrany, aj ten treba zložiť inak. Škriniar totiž k sebe potrebuje skúseného borca. Nie je totiž ešte líder, pričom takto navyše má ťahať aj Vavra. Už sme to napísali niekoľkokrát a len to zopakujeme, Vavro je časovaná bomba, ktorá proste vybuchne. A teraz sa to navyše stalo v pre nás nevhodnom okamihu. Taký Godál mal byť už dávno v repre. Ale nie je, lebo prednosť dostali hráči, ktorých všetkých do jedného prevyšoval v našej lige. Bruno Petkovič si v tomto zápase urobil na Slovákoch neskutočné meno, pričom našich hráčov až zosmiešňoval. Porozmýšľajme, že prečo si ho neurobil už v minulej sezóne v dvoch súbojoch proti Trnave, ktorá hrala so slovenskou defenzívou…
Chorvátom výrazne pomohlo, že naši hráči boli na ihrisku rozťahaní ako ovce na paši. Hlavne medzi obranou a stredom poľa sme súperovi dali čas a priestor. Keď sa k tomu pridá technická sila súpera, výsledok sme videli. Nehovoriac o tom, že súper nám dobrým napádaním zobral loptu pomaly kedy chcel. Ale o probléme menom straty lôpt sa hovorí po každom stretnutí, v ktorom nás viedol Pavel Hapal.
Je tu teda otázka, či nám skutočne sedí systém 4-3-3, ktorý proti Chorvátom pripomínal skôr systém 4-6-0. Odpoveď je zrejmá. Nie, nesedí nám. Rôzne modifikácie systému 4-2-3-1 priniesli slovenskému futbalu prakticky všetky radosti a úspechy, stačí sa pozrieť do minulosti na reprezentačnú aj klubovú scénu. Čerstvý príklad z tohto leta. Slovan so systémom 4-3-3 rýchlo z Ligy majstrov vyletel, defenzívnejší Slovan sa dostal do skupiny Európskej ligy.
Ak sa Slovensko chce dostať na Euro 2020, čo je pri počte 24 účastníkov naša povinnosť, potom s permanentným dňom otvorených dverí to nepôjde. Hrať dominantný futbal je síce pekné, lenže na to potrebujete aj hráčov, pričom slovenský futbal ich nemá. Chorváti nám to jasne ukázali.
Kozákovi bolo vyčítané, že vraj svojím systémom naše mladé (akože) hviezdy brzdí. Len pravda je skôr taká, že vedel odhadnúť ich schopnosti a lepšie ušiť systém. Takto katastrofálne, ako sme pôsobili proti Chorvátsku, sme pod jeho vedením nehrali ani raz, a to je náš najdlhšie slúžiaci reprezentačný tréner.
Keď sa rozhodol skončiť po nočnom výjazde siedmich svojich zverencov, radšej mal vyhodiť ich ako „seba“. Veď traja z nich už v tíme ani nie sú (Weiss, Gyömbér, Šulla), Šatka je nahraditeľný a Kozák na lavičke nám chýba asi viac, ako by chýbali Dúbravka, Škriniar a Lobotka. Nehovoriac o tom, že onedlho to radšej zabalili aj Škrtel, Hubočan a Nemec, pričom už nečakali ani na to Euro, čo mala byť pôvodne rozlúčka úspešnej generácie. Že sme ich nedokázali nahradiť, je snáď už každému jasné.
Rovnako ako to, že postupové šance Slovákov sa znížili. Situácia sa síce ešte dá zachrániť, ale musíme začať vyhrávať. Ak v Budapešti prehráme, budeme počítať už len postupovú teóriu s výhľadom na baráž Ligy národov. Remíza nám tiež nehrá do kariet, ale ponecháva ešte šancu na úplne poslednú opravu. Preto treba proste vyhrať. Kvalitu na to máme, navyše naši južní susedia sú prinajlepšom európsky priemer, len to musíme ukázať aj na ihrisku a zvládnuť v hlavách. Slovenský fanúšik totiž po piatkovej hanbe nič iné ako výhru v pondelok nečaká.