Slováci na juniorských majstrovstvách sveta v Česku neuspeli. Buďme úprimní, kto z vás čakal, že by naša reprezentácia dokázala vybojovať postup do semifinále? Môžeme byť radi za víťazstvo nad Kazachstanom, inak by sme veľmi pravdepodobne vypadli z hlavnej súťaže. Chyba však nie je iba v tomto mužstve - Slovensko má dlhodobý problém, ktorým vznikol zaspaním na vavrínoch.

Po neúspešnom turnaji je potrebné zhodnotiť situáciu. Z časti sa oprieme aj o skvelý podcast v podaní Borisa Valábika a Mariána Gáboríka, ktorého hosťom bol úspešný tréner Vladimír Országh. Aj on totižto načrtol, v čom tkvie chyba slovenského hokeja a rozpovedal dôvody, prečo za ostatnými krajinami tak markantne zaostávame.

Hokej je drahý šport a nie všetci si ho môžu dovoliť. Na Slovensku síce máme nejaké programy na podporu detí, ale tie sú zatiaľ nepostačujúce. Skutočnosť je taká, že na ľad sa dostanú predovšetkým deti zo zabezpečenejších rodín. A to je obrovská škoda. Týmto spôsobom prichádzame o veľa talentov, ktoré sú navyše pri tak nízkom počte hokejistov v našej krajine skutočne žiadané. „Vo Fínsku je sedemkrát toľko mladých hokejistov ako na Slovensku. To má vplyv na všetko,“ povedal v rozhovore pre Denník N fínsky expert Jukka Tiikkaja, ktorý si myslí, že nízky počet hokejistov v našej krajine ovplyvňuje aj vzájomnú konkurenciu, zápasy a tréningy.

To sú však záležitosti financií. My by sme sa v tomto článku chceli venovať predovšetkým prístupu k výchove mladých hokejistov. Viaceré osobnosti, ktoré prejavili záujem o napredovanie slovenského hokeja, sa vyjadrili, že základnou chybou smerom k deťom je prístup. Nie raz sa stalo, že dieťa si po čase vybudovalo k športu nenávisť, ktorá je spôsobená predovšetkým neprimeraným prístupom, pravdepodobne až prílišnému tréningovému zaťaženiu, a takisto aj vďaka nátlaku zo strany rodičov.

Ich všetka nevôľa vykonávať akýkoľvek šport vychádza zo slova „dieťa“. Deti by nemali mať starosti, tie patria do sveta dospelých. Deti sa majú hrať, a to platí v hokeji, či akomkoľvek inom športe. Bohužiaľ, na Slovensku sa budoval systém, ktorý je postavený na nereálnych požiadavkách k veku mladistvých.

„My sa najskôr musíme naučiť chodiť, až potom môžeme behať. Tréneri od mladých hráčov veľakrát chcú, aby bežali bez toho, aby vedeli chodiť. Oni niekde videli nejakú hernú kombináciu (u seniorov) a chcú, aby to zahrali aj oni (deti),“ načrtol Országh vnímanie mnohých slovenských trénerov. „Deti už na tréningu nútime, aby nerobili chyby. Mali by sme deti viesť k tomu, že tú chybu na tréningu môžu spraviť,“ vysvetľoval popredný slovenský kouč v spomínanom podcaste.

Niekdajší kormidelník Banskej Bystrice, ktorú doviedol k dvom titulom majstra republiky, dodal, že práve tréning je priestorom, kde sa hráči sami naučia reagovať na danú situáciu. Od toho sa vieme odraziť k ďalšiemu bodu. Je totižto zrejmé, že naši hráči nevedia reagovať na vyvíjajúcu sa situáciu v zápase, kedy sa stále snažia opierať o naučený systém, ktorý však pri zmene súperovej hry nefunguje.

Vidieť sme to mohli aj na prebiehajúcich MS juniorov, kedy naši hokejisti častokrát nevedeli čo s pukom a iba nemotorne sa ponevierali po ihrisku. Stále sa však vraciame k podstate, a tou je, že v našej krajine by sme najradšej mali samé hokejové hviezdy, ktoré drú už od nízkeho veku. Ale tak to jednoducho nefunguje. Ako má byť dieťa kreatívne, keď je mu neustále podsúvaný akýsi systém, a ak ho nedodržuje, bude naňho nakričané a v horšom prípade si ani nezahrá?

Netvrdíme, že na mladých netreba byť tvrdý - niekedy si skrátka dotyčný zaslúži, aby vedel, že urobil niečo skutočne zlé, ale čo je to platné, keď tým tréneri vedia odradiť veľké množstvo nádejných športovcov?

„Ja sám (autor článku) som kedysi tiež hrával hokej, či futbal. Na istý čas som však tieto športy znenávidel a dôvodom nebolo nič iné, než to že som sa ich skrátka presýtil a mal toho plné zuby. Už ma nebavilo chodiť tri, či štyri-krát do týždňa na ranné hokejové tréningy a poobede si to štrádovať na futbal. Šport ma bavil, kým to bolo najmä o hre. Iste, vo veľa veciach to človeka pripravilo na reálny svet, ale iba málo z mojich rovesníkov sa športom dnes skutočne živí.“

„Celé to nakoniec viedlo k tomu, že som sa na ihrisku bál urobiť akúkoľvek chybu a v mojej hlave v podstate prevládal alibizmus.“ Aj v tomto tak dávame za pravdu Jukkovi Tiikkajovi, ktorý podobný stav mysle opísal jasne. „Ak sa celá spoločnosť len snaží vyhýbať chybám a je málo odvážna, to isté budú robiť aj hokejisti. Dokážete sa tak niečo naučiť? Nemyslím si,“ uviedol Tiikkaja.

Ďalšou z možných chýb nášho hokeja sú rodičia samotných detí. Mnohí z nich vidia vo svojich potomkoch majstrov sveta a hráčov NHL. Jednoducho povedané, sú zaslepení a často sa snažia prostredníctvom svojich deti plniť si svoje sny.Veľká miera dôležitosti sa v nízkom veku prikladá aj výsledkom, čo u malých chlapcov rozhodne nie je najlepšie rozhodnutie. Vo Švédsku si to dobre uvedomujú a takýto štýl koučovania sa snažia eliminovať, čo potvrdil aj Róbert Döme, ktorý trénuje práve v tejto severskej krajine. Niekdajší hráč NHL uviedol, že mal dočinenia sa trénerom tímu 12-ročných chlapcov, ktorého cieľom boli iba výsledky. Všetky mužstvá z okolia bez problémov porážal, ale očividne nedal šancu menej šikovným hokejistom a svojim zverencom už v tak mladom veku prizvukoval, že treba dodržiavať systém.

 „Preto sme sa s manažérom rozhodli, že ho prepustíme. Filozofia v našom klube je totiž nechať hrať deti do 15 rokov na akejkoľvek pozícii, bez vštepovania rôznych systémov. Nech sa deti dokonale naučia svoje zručnosti,” citoval Dömeho slová portál šport.sk.

Navyše je potrebné si uvedomiť, že nie všetci môžu hrať v najlepších ligách sveta, nie všetci môžu byť profesionálnym športovcami. Niekto skrátka musí byť inštalatér, murár, či mať hocijaké iné zamestnanie. Deťom ale rozhodne prospeje, keď sa bude aktívne pohybovať v športovom kolektíve. Dospievanie v obklopení spoluhráčov a kamarátov s rovnakou záľubou a odhodlaním naučí dieťa fungovať v spoločnosti a dokáže mu napomôcť, aby bol v budúcnosti schopným človekom do života. Vysedávaním doma na gauči, prípadne odstrihnutím od vonkajšieho sveta také niečo nedocielime.

Záleží to však aj od rodiča, akým smerom svojho potomka vedie. Ak je prototypom vyššie spomínaného človeka, ktorý sa vo svojom dieťati vidí a chce sa prostredníctvom neho dopracovať k vlastným túžbam a cieľom, vystavuje ho obrovskému tlaku, ktorý sa môže prejaviť tým, že chlapec, či dievča hráva šport iba kvôli nemu. A to rozhodne nie je dobre. Ak ho totižto nebaví hra samotná, v tomto smere z neho nikdy nič nebude. Jedným z bodov tohto článku je aj správanie rodičov na štadióne, ale aj mimo neho.

Len nedávno sme navštívili jeden nemenovaný turnaj mladistvých v Poprade. Boli to ešte chlapci základných škôl. Počas sedenia na tribúne sme však narazili na niekoľko vecí, ktoré pre nás neboli novinkou, ale aj napriek tomu sme zostali zarazení. Ako je možné, že matka možno 13, či 14-ročného chlapca kričí po svojom dieťati, aby v súboji „zabil“ protihráča? Iste, ide o jeden z extrémov, ale aj napriek tomu iba ukázala, aký príklad dáva svojmu synovi (a to ani nerátame neustále vulgárne pokrikovanie po rozhodcoch alebo hráčoch súpera). Na obranu slovenských rodičov, turnaja sa zúčastnili i mužstvá z Česka. Aj ich maminky a oteckovia vedeli používať slušný repertoár urážok a častokrát sa vyjadrovali k hre. Na základe týchto rečí si dovolíme povedať, že pripomienky absolútne neboli relevantné a iba nám ukázali, že títo rodičia hre príliš nerozumeli.

Jednou z tém, o ktorej by sme sa mohli baviť celé hodiny, sú aj športy, ktoré dieťa vykonáva. Veľa rodičov si praje, aby ich dieťa hralo, futbal, basketbal, či tenis. Netajíme sa tým, že tiež by sme si priali mať doma malého hokejistu, ale rozhodne by bolo žiadúce dať dieťaťu priestor, aby si vyskúšalo čo ho baví a samo sa rozhodlo, aký šport chce praktizovať. A nemusí to byť výhradne šport.  

Takisto nie je dobré, že ak dieťa hráva hokej, musí mať hokejku v rukách každý deň. Je skvelé, keď si s kamošmi zahrá aj futbal alebo si ťukne ping pong niekde mimo zimného štadióna. V mladých ľuďoch skrátka treba budovať všeobecný záujem o šport ako taký. Je to jedna z ciest, ako dieťaťu ukázať, že sú oveľa zaujímavejšie veci, ako pozeranie do mobilného telefónu alebo počítača. Pri súčasnej generácii bude za chvíľu každé druhé dievča „influencerka“ a každý chlapec profesionálny hráč počítačových hier. Bohužiaľ, mnohým rodičom to ani nevadí. Ak však patria k skupine ľudí, ktorí sa zaujímajú o vývoj svojich detí, šport je jedným z najlepších riešení ako dosiahnuť zdravé dospievanie u mladého človeka.  To už je ale debata z iného súdka.

Späť k hokeju. Všimnite si, aký štýl hry vládne na svetovej úrovni tohto športu. Rýchly a dynamický prístup s využívaním výdobytkov modernej technológie. K tomu prispeli najmä mladí tréneri, ktorí dostali šancu a dokázali ju využiť. Tým nechceme povedať, že starí koučovia sú zlí. To vôbec nie. Chceme iba upozorniť na to, že je vidieť, akú kreativitu dokázala do hry priniesť mladšia generácia, od ktorej by sa tá staršia mala čosi priučiť, ak má záujem o celkové napredovanie hokeja. Pri Slovensku to platí dvojnásobne. Aj samotný Országh pri tejto téme spomenul, že všetci tréneri by sa mali neustále vzdelávať. Ak chcú totižto zlepšiť svoj tím, v prvom rade musia zlepšiť seba. Jeden z najlepších slovenských koučov však dodal, že prístup jednotlivých trénerov na Slovensku sa postupom času zlepšuje.

Tento odstavec sa netýka priamo detí, ale iba chceme poukázať na to, ako môže nový a moderný prístup napomôcť k výkonom na ihrisku. Skvelým príkladom je Mike Sullivan z Pittsburghu. Keď preberal kormidlo, s mužstvom sa po dlhých rokoch nepočítalo pre play off. A čo dokázal Sullivan? Penguins ešte v tej istej sezóne získali Stanley Cup a v nasledujúcej ho aj obhájili. Hlavný kouč pritom využil mnoho nádejných talentov z AHL, rýchly štýl hokeja, ktorý sa opieral o mix skúseností hviezd a mladíckej dravosti, a veľmi nápomocná mu bola aj video technológia.

Sympatický hokej v posledných rokoch predvádza aj Tampa Bay, kde koučuje Jon Cooper, ktorý taktiež patrí k mladšej generácii trénerov. Ako veľmi dokážu novodobé praktiky, ktoré podporujú kreativitu a mierne potláčajú systematickosť, pomôcť, dokazuje aj výmena trénerov v Toronte. Po tom, čo si kufre pobalil Mike Babcock a jeho miesto zabral iba 39-ročný Sheldon Keefe sa hra Maple Leafs drasticky uvoľnila a konečne dostala priestor hravosť mladých hviezd v podaní Austona Matthewsa, Williama Nylandera, Mitcha Marnera a mnohých ďalších.

Všetci títo tréneri sú pokrokoví a nechcú stáť na jednom mieste. To si uvedomuje aj Vladimír Országh, ktorý podstúpil viaceré trénerské stáže po celom svete. Dovolíme si povedať, že práve on a Craig Ramsay sú tým najlepším, čo na Slovensku máme. Na záver iba dodáme, že v našej krajine sa už pred nejakým časom začali diať zmeny, ktoré však budú potrebovať čas (ako vždy) a ochotu najmä zo strany koučov. Nesmú totižto neustále presadzovať zaužívané praktiky, ktoré už skrátka nefungujú. Nové vedenie slovenského hokeja skutočne potrebuje priestor, ale najmä dôveru, aby dokázalo pozdvihnúť náš hokej. Vo viacerých komentároch na sociálnych sieťach sme sa po neúspechu našej dvadsiatky na juniorských MS mohli dočítať, že sa od Šatana čakalo viac. To je iba príklad toho, akí sú ľudia na Slovensku netrpezliví a častokrát nelogickí, či dokonca vulgárni.

Ceňme si ľudí ako práve Országh, Boris Valábik, či tréner Ramsay, ktorí dokážu realisticky a bez akéhokoľvek prikrášľovania opísať súčasnú situáciu, a snažme sa zlepšiť veci, ktoré by mohli slovenský hokej opäť posunúť medzi 6 najlepších krajín sveta. Dávno tam totižto nepatríme...