Dve najprestížnejšie súťaže na starom kontinente poznajú svoje rozlosovanie. Žreb priniesol v skutku zaujímavé dvojice. Dalo by sa povedať, že je to len vyvrcholenie zaujímavého celého ročníka, ktorý už má na svedomí pár prekvapení. Najväčším je azda absencia manchesterských mužstiev v milionárskej súťaži.

Manchaster City sa ako nováčik medzi elitou kontinentu ocitol v skupine smrti. Nepostúpiť z takejto skupiny, kde vám robí spoločnosť Bayern, Neapol a Villareal nie je až také bolestivé, ako vypadnúť zo spoločnosti Benficy, Bazileja a Otelulu Galati. Pri všetkej úcte ku každému súperovi, Manchaster United by nemal mať najmenší problém z takej skupiny postúpiť. Skutočnosť je však iná. Postup si zabezpečila Benfica a Bazilej. Nedá sa však hodnotiť, ktoré vypadnutie je horšie, pretože tieto kluby mali obrovské ambície. Teraz im popri bojom v domácej súťaži ostáva len Európska liga a samozrejme, tak trochu oči pre plač.

Lenže problém nie je len pri kluboch z Manchesteru. Ak sa pozrieme na niektoré tímy Ligy majstrov – APOEL Nikózia, Bazilej, Zenit takisto netvrdí v tejto súťaži muziku – musíme uznať, že nám tam chýbajú niektorí starí známi. Európska liga na druhej strane obsahuje tímy, ako spomenuté manchesterské, Valencia, Ajax či Porto. Trošku nám to môže prísť obrátené. Ale poďme ešte ďalej. V európskych pohároch v tohtoročnej edícií chýbali tímy ako Juventus, AS Rím (o ktorý sa ,,postaral“ náš Slovan), v Čechách veľmi ambiciózna  a na svoje pomery bohatá Sparta, Liverpool, Sevilla. Čo sa deje s týmito tímami?

Po reprezentačných zrazoch sa v niektorých zahraničných ligách hovorí o tzv. syndróme FIFA. Veľkokluby, za ktoré hráva veľké množstvo reprezentantov nezvládajú zápasy, ktoré nasledujú po kvalifikačných stretnutiach reprezentácií alebo priateľských zápasoch. Mám taký dojem, že takýto syndróm momentálne postihol celú Európu. Majstrovstvá sveta v Juhoafrickej republike v roku 2010 si možno práve teraz vyberajú svoju daň. Tak, ako to bolo v sezóne 2003/2004. Majstrovstvá sveta mimo Európy a v nasledujúcej sezóne sa medzi štyri elitné kluby Európy dostáva z veľkoklubov len Chelsea. La Coruňa a Monaco sú dnes dokonca druholigistami. V dnešnej dobe sa každé dva roky hrá veľké podujatie – Copa América, Majstrovstvá sveta, EURO a v januári nás čaká Africký pohár. Program je neuveriteľne nahustený a ak si zoberieme, že čoraz viac sa stáva predsezónnym trendom cestovanie po Ázií, Amerike či iných kútoch sveta sú to nalietané tisíce kilometrov. Tie idú na úkor regenerácie...

Neviem, či je tento rok pre kluby Liga majstrov len záťažou, pretože v domácich súťažiach šliapu takmer všetci do plných. Manchesterské kluby sa asi budú pretekať za titulom v domácej súťaži, v Španielsku to bude asi opätovne boj El Clásica, v Taliansku sa na čele usadili Juventus a milánske AC, dokonca aj jeho mestský rival sa už vyšplhal na piate miesto. Naopak, postupujúci Neapol získal za posledných sedem kôl len sedem bodov, Marseille sa nachádza na ôsmom mieste, Arsenal mal veľmi zlý začiatok, čo vyústilo do dvanásťbodovej straty na lídra už pred Vianocami. Jednoducho, kluby nedokážu bojovať naplno na všetkých frontoch. Kluby ako Chelsea, Real, milánske giganty, Barcelona, či Bayern si môžu dovoliť široký káder, ale aj ten je obmedzený kvalitou a hlavne skúsenosťami. Nemôže mať klub so siedmimiskúsenými záložníkmi, ktorí sú výkonnostne vyrovnaní alebo s piatimi stopérmi svetovej kvality.

Myslím si, že zápasov sa hrá až prehnane veľa. Všetko sa podriaďuje marketingu, reklame a peniazom. Futbalista je len tovarom, ktorý rozprávkovo zarába, ale takýmto tempom budú futbalisti o pár rokov končiť kariéru v tridsiatke. Systém je veľmi zle nastavený. Sezóny sú nekonečne dlhé, popritom reprezentácia, majstrovstvá sveta klubov, predsezónne turné, reklamné podujatia a pod. Nie som lekár, ani znalec v danej oblasti, ale posledným prípadom, kedy som si povedal, ako to pôjde ďalej, bolo zlomenie nohy Davida Villu. Pri normálnom našliapnutí by sa noha hádam nemala zlomiť. Naozaj nepoznám príčiny, čo sa presne stalo  a hlavne prečo, ale nahustený program tomu určite nenapomohol. Nikto predsa nechce, aby Liga majstrov či zápasy reprezentácií stratili svoje čaro. Osobne si myslím, že nastolený systém nemôže vydržať donekonečna, aj keby futbalisti zarábali pol milióna eur týždenne. Veď sú to len ľudia, ktorí majú takisto svoje hranice...