Presadiť sa na Slovensku v profesionálnom športe nie je jednoduché. Hovoriť by o tom vedela aj talentovaná biatlonistka Júlia Machyniaková. Má 20 rokov a snaží sa pravidelne zlepšovať. Rozhodli sme sa ju vyspovedať.

Autorom rozhovoru je Alexander Bažík 

Od koľkých rokov sa venuješ biatlonu?

Biatlonu sa venujem odmalička, súťažne od mojich deviatich rokov. 

Kto ťa k biatlonu priviedol a aké boli tvoje začiatky?

Otec bol kedysi biatlonový tréner v klube v Osrblí, my pochádzame z Hronca vzdialeného len pár kilometrov. Už ako malé deti nás spoločne so sestrou brával na tréningy s ním. Postupne ako sme vyrastali, sme začali v klube trénovať aj my, bola to pre nás obe logická voľba, keďže sme pri biatlone vyrastali – nikdy však nie nútená. 

Na tréningy som už ako dieťa chodila s radosťou, vždy som to brala, že je to pre mňa prirodzené. Nikdy som ani nerozmýšľala nad tým, že by som skúsila niečo iné, už vôbec nie prestať so športom a podobne. Na svoje biatlonové začiatky, teda žiacke kategórie, mám veľmi pekné spomienky. Ako som už spomínala, začínala som v biatlonovom klube v Osrblí. Tam som strávila veľkú časť svojho detstva. Tréningy boli vždy super, či tie strelecké alebo kondičné. Prakticky celý rok sme trávili vonku. Boli sme skvelá partia, mala som tam veľa kamarátov. Potom je jednoduché tešiť sa na každý tréning, mám z toho obdobia kopu zážitkov.

Aké sú tvoje doterajšie úspechy?

Už dlhú dobu som takmer každoročne majsterka Slovenska, či už v letnom biatlone alebo biatlone. Omnoho väčšiu hodnotu pre nás v biatlone predstavujú výsledky z medzinárodných podujatí. Za posledných pár sezón som dosiahla niekoľko výsledkov v TOP 20 na podujatiach IBU Junior CUP, napríklad z juniorských majstrovstiev sveta mám z poslednej sezóny 21. miesto a spoločne sme v ženskej štafete obsadili 9. miesto, okrem toho zo seniorských majstrovstiev Európy mám 34. miesto. Aj takto pre nás vyzerajú cenné umiestenia. Počas poslednej zimnej sezóny som mala možnosť predstaviť sa v niekoľkých kolách Svetového pohára v biatlone, čo taktiež považujem za hodnotné.

Čo pre teba znamená biatlon?

Šport ako taký a hlavne biatlon je za celé tie roky už takou samozrejmou súčasťou mňa. Vždy sa tomu všetko prispôsobuje. Ja vždy hovorím, že každým rokom ma to baví viac, zároveň je to každým rokom náročnejšie. Pravdou je, že vrcholový šport neprináša radosť každý jeden deň, niekedy ani týždeň. Potom však prídu momenty, pri ktorých si zakaždým poviem, že toto je dôvod prečo to robím.

Väčšina mojich zážitkov a aj tých najlepších pochádza práve z biatlonového prostredia, spoznala som pri športe veľa skvelých ľudí a videla krásne miesta. Zároveň ma šport naučil veľa vecí, systematickosť, disciplínu a vytrvalosť si tak prenášam automaticky aj do bežného života. 

Čo považuješ za úspech pri ceste k profesionálnemu športu, možno nejaké odporúčania čitateľom a čo ťa motivovalo k tomu sa stať profesionálnou športovkyňou. 

Pokiaľ športovec po ťažkých obdobiach a opakovaných neúspechoch dokáže nájsť motiváciu, chuť a spôsob, ako pracovať aj naďalej, považujem to za úspech – pretože práve to je výstižné pre tú náročnú cestu. Pravdupovediac, nikdy som nemala za svoj cieľ zvolený vyslovene vrcholový šport. Išlo to tak automaticky. Prirodzene som každý rok, odmalička prechádzala z kategórie do kategórie, od žiakov až po dorastencov. Momentálne som v juniorskej kategórii, kde je to brané už vážnejšie, veľa súťaží počas roka už absolvujeme medzi seniormi, rovnako tak aj prípravu.

Motivovalo ma určite prostredie. Ocino je bývalý olympionik, takže šport bol v rodine na popredných miestach. A snáď najväčšou motiváciou bol pre mňa vždy osobný pocit zlepšovania sa – veľmi ma teší a baví, pokiaľ sama na sebe môžem vidieť, že v tom čo robím sa zlepšujem a napredujem. Na druhú stranu ak to tak nie je, je to motivácia do ďalšej práce. 

A ak je niečo čo mi veľmi pomohlo aj v najťažšom, tak určite podpora rodičov pri všetkom, čo som kedy v živote robila. Odporúčania? Už v súčasnej dobe, keď sa aj pohľad na šport a športovcov mení by som odporučila venovať svojej psychickej sile a pohode rovnako veľa času, ako sa venuje tomu fyzickému tréningu. Z vlastnej skúsenosti viem, že najťažšie súboje sa prehrávajú v hlave. Potom už len mať zo športu  a pohybu radosť, ceniť si a tešiť sa z maličkostí a zbytočne šport nekomplikovať. (úsmev)

Pociťuješ radosť pri tom čo robíš alebo to berieš skôr ako prácu?

Určite ma to baví, bez toho by to nešlo. Nie je však možné pociťovať radosť stále. Šport bolí a sú obdobia, kedy je náš režim naozaj náročný a tréningy, ktoré radosť nespôsobujú. Mojou veľkou výhodou vždy bolo, že bez ohľadu na okolnosti spravím to, čo treba. Nakoniec ma vždy na tom baví aj tá práca, pri záťaži človek lepšie spozná sám seba a posúva svoje limity. 

Bojíš sa neúspechu?

Kedysi ma neúspech desil, práve mentálny tréning mi po tejto stránke veľmi pomohol. Teraz sa na to už pozerám skôr z pohľadu, že základ je pokúsiť sa uspieť, vždy spravím čo dokážem a čo je v mojich silách a tak si, keď bude po všetkom môžem povedať, že som pre to spravila všetko čo som v danej chvíli mohla. O neúspechu dopredu nikdy nerozmýšľam, človeka to potom veľmi sužuje a odoberá radosť zo športu. Veď predsa čo horšie než to, že to proste nakoniec nevyjde sa môže stať? 

Aké sú tvoje plány do budúcna, čo sa týka športu či ďalšieho štúdia?

V športe všeobecne určite pokračovať ďalej v zabehnutom systéme, viem kde sa nachádzam a na čom potrebujem pracovať. Čoskoro budem prechádzať do seniorskej kategórie, prechod je náročný a veľmi dôležitý. V mojej poslednej juniorskej sezóne si určite zvolím vyššie, zároveň reálne ambície dosiahnuť pekné výsledky a veľmi rada by som bola, keby sa mi podarilo začať pravidelne súťažiť vo Svetovom pohári, zbierať skúsenosti a postupne sa zlepšovať výsledkovo v seniorskej a najvyššej lige. 

Čo sa týka štúdia, je predo mnou tretí ročník vysokej školy, takže sa budem venovať písaniu svojej bakalárskej práce. V pláne mám určite pokračovať ďalej aj v magisterskom štúdiu. Zatiaľ pre mňa skĺbenie športu a štúdia na vysokej škole nie je problémové a pevne verím, že to tak bude pokračovať aj naďalej.