Veronika Machyniaková je dôkazom toho, že sa dá skĺbiť profesionálny šport aj vzdelanie. Nie je to však rozhodne jednoduché. Porozprávali sme s talentovanou slovenskou biatlonistkou, ktorá má predpoklady na to, aby v odvetví, ktorému sa venuje, už čoskoro prerazila naplno. 

Kedy si začala s biatlonom? Venovala si sa spočiatku aj iným odvetviam?


Biatlonu sa venujem odmalička a pretekať som začala vo svojich 9 rokoch. Okolo toho boli rôzne doplnkové športy, ale na prvom mieste bol už od začiatku biatlon.

Aké sú podľa teba podmienky na robenie športu na Slovensku?


Podľa toho na aký šport. Na futbal alebo hokej určite výborné, alebo teda, oveľa lepšie ako na väčšinu športov. Ale na biatlon, úprimne? Mizerné. Nevieme postaviť ani jeden poriadny biatlonový areál, kde by sme mohli spraviť komplexný tréning počas letnej prípravy, čiže kolieskové lyže so streľbou.To dosť chýba.

V čom ti koronavírus najviac skomplikoval fungovanie, čo sa športu, no aj života týka?

Tento rok bolo dosť náročné vyberať ubytovanie, ktoré by disponovalo aj väčšou kuchyňou, nech si môžeme na sustredeniach sami variť, kedže hotely boli zavreté. A tiez bola dosť obmedzená podstatná časť prípravy, a to regenerácia, cvičenia s fyzioterapeutom. Fyzioterapeut po väčšine nešiel s nami, kedže sa bál, že po príchode na Slovensko bude musieť byt v karanténe. A tak nám ostávala jediná možnosť, nejaký wellness, ale vzhľadom na pandémiu, všetky takéto zariadenia boli zatvorené.

 A v normálnom živote? Určite socializácia! Stretnutie sa s priateľmi, a hlavne teraz, keď je koniec sezóny, chcete prísť na iné myšlienky, oddýchnuť si, ale namiesto toho ste doma. A ja som typ človeka, ktorý je dosť zhovorčivý, rád je v spoločnosti a baví ho spoznávať, objavovať niečo nové. 

 Čo ťa motivuje? Aké sú tvoje aktuálne ciele? 

Ciele si nikdy nedávam, pretože si myslím, že je to skľučujúce a hlavne keď to nejde podľa predstáv. Chcela by som byť len spokojná, vidieť vždy na sebe určitý progres, posúvať sa dopredu. Následne človek vidí, že to má zmysel a motivuje ho to posúvať svoje hranice. 

Máš nejaké rady pre mladších športovcov, ktorí váhajú, či sa svojmu odvetviu venovať profesionálne? 

Hlavne, aby mal z toho človek radosť, bavilo ho to a tak to nevzdá aj keď bude mať hlavu v smútku. Pretože prídu aj tie horšie chvíľky. Profesionálny šport nie je len o potešeniach. Tréningy častokrát nekončíš s úsmevom na tvári, tak isto nie vždy sa ti chce do tréningu s úsmevom na tvári. Ale práve o to ide, a keď príde úspech, tak ten pocit zadosťučinenia stojí za to! 

Pomaly, ale isto o tebe stále viac počuť. Ktoré svoje výsledky považuješ za doteraz najlepšie? 

Tento rok ma určite potešilo 15. miesto z majstrovstiev Európy v Dusznikoch. A potom je pre mňa asi najcennejšie 11. miesto z juniorských majstrovstiev sveta v estónskom Otepaea.

Popri športovaní aj študuješ, ako sa ti to darí skĺbiť?

Áno, som študentkou na Ekonomickej fakulte univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Študujem tu už štvrtý rok a každoročne mi schvália individuálny študijný plán, tým pádom mám viacej času na splnenie si študijných povinností. Profesori sú ochotní, vyjdú mi v ústrety s termínmi konzultácii či skúšok a mám už veľa skúsenosti s tým, že tak ako sa správate vy k ľuďom, tak aj oni k vám. 

Keď máš chvíľu voľného času, ako ho tráviš? Aké sú tvoje záľuby? 

Za normálnych okolonosti (nie ako teraz, keď ste obmedzení pandemiou), rada zájdem s priateľmi do mesta, veľmi rada chodím tiež do fitka. Od zimy máme malého Huskyho, ktorý teraz potrebuje veľa pozornosti a chodievame do prírody. Spolu so sestrou rady varíme, pečieme, skúšame si nové recepty a tešíme blízkych. A večer si rada prečítam nejaký dobrý román, kedže televízor nepozerám.

Keby mal rok 2021 ideálny spád, čo by si si na jeho konci povedala? 

Že k...a , to bol ale rok. (smiech)

Keby máš tú moc, čo by si zmenila na svete?

Aby neexistovala taká moc ako peniaze.  A na ľuďoch? Aby neboli takí závistliví a povýšeneckí.