Slovensko ukázalo na MS dve tváre: Skvelé momenty aj historicky deravú defenzívu
Postup do štvrťfinále si Slováci zaslúžili, ale pozitíva a negatíva sú po turnaji v rovnováhe. Mladíkov chváľme až vtedy, keď si to zaslúžia.
Komentár Filipa Chudého
Hokejové MS sa pre nás skončili. Potešujúce je to, že o dva dni neskôr, ako počas predchádzajúcich šiestich šampionátov. Nemožno však hovoriť o úspechu. Slovenský hokej totiž kvalitou patrí do prvej osmičky, čiže postup do štvrťfinále je povinnosť. Ak chce niekto namietať a tvrdiť, že ide o úspech, potom jedným dychom hovorí, že sme slab(š)í a tým podceňuje kvality našich hráčov.
S priemerom 24,7 roka sme vyslali na MS náš najmladší výber, ale v žiadnom prípade sme nemali mladý tím. Veď 25-ročný hráč už mladý nie je, to je už dávno hranica strednej generácie, ktorá má ťahať. Mali sme iba troch mladých hráčov (Nemec, Slavkovský, Kňažko), ktorí sú ešte tínedžeri. Vo zvyšku kádra si nemýľte neskúsenosť s mladosťou, to sú dva rôzne pojmy.
Na tomto turnaji s nami hrali aj priaznivé okolnosti, akoby si pani šťastena povedala, že teraz si už na nás sadne. Odohrali sme osem zápasov, pričom štyri sme vyhrali a štyri prehrali. Tri výhry boli povinné jazdy, pri všetkej úcte k Bielorusku, Veľkej Británii a Dánsku. K tomu sme pridali výborný výkon proti Rusom a už nič navyše. Zisk 12 bodov je však vstupenkou do štvrťfinále, preto sme si ho zahrali právom.
Tiež však netreba zatvárať oči pred skutočnosťou, že sme dostali najviac gólov v histórii MS – 28. Lepšie povedané, vyrovnali sme si negatívny rekord z MS 2017, čiže tých, keď sa úmyselne štrajkovalo a odmietli prísť hrať desiatky hráčov. Aby sme však boli úplne exaktní, priemer 3,5 inkasovaného gólu na zápas je náš tretí najhorší v histórii (spolu s MS 1999). Horšie (priemer 4) bolo len na MS 2009 a 2017.
Je až zarážajúce, že pri štyroch výhrach sme inkasovali spolu štyri góly a pri štyroch prehrách až 24 kúskov. Takýto nepomer udiera do očí. A nemožno prehliadnuť ani fakt, že keď sme dali prvý gól, vyhrali sme, ale keď sa ujal vedenia súper, vždy sme prehrali a navyše ani raz sme nedokázali na nepriaznivý priebeh zápasu nájsť odpoveď.
Pochvalu si zaslúži prvý útok Cehlárik – Hrivík – Lantoši, ktorý nás potiahol do vyraďovacej fázy. Na viac sme nemali, veď prakticky vo všetkých tímových ukazovateľov patríme do (pod)priemeru. A medzi individuálnymi to nie je o nič lepšie. Čo sa týka ostatných útočníkov, keď za osem zápasov majú takmer všetci na svojom konte nula či jeden bod, tak to v poriadku nie je.
Hudáček v bráne ukázal, že keby sme si ho nominovali na domáce MS 2019, postup do vyraďovacej časti by nám neušiel. Veď všetky naše výhry na turnaji, ak nerátame zápas s Bieloruskom, nám vychytal on. Húska stál v bráne len pri našich prehrách. Konráda ťažko hodnotiť, keďže nečelil poriadnej výzve.
Z obrancov bol najspoľahlivejší Rosandič. Skoro celý zvyšok hral na väčšej či menšej sínusoide. Gernát si miesto zastal, ale vzhľadom na výbornú klubovú sezónu sa čakalo od neho trochu viac. Občas sa ukázal v dobrom svetle aj Jánošík. Ďalogu ťažila pozícia kapitána. Najkonzistentnejšie hral Gachulinec, ktorý si išiel svoje celý čas. Nežiaril, ale ani neprepadával. A bolo chybou, že nehral vo štvrťfinále, veď sa stačí pozrieť, ktorí „praváci“ hrali namiesto neho a čo v tom zápase vystrájali.
Ešte slovko aj k mladým hráčom. Mnohí sa ich snažia umelo chváliť, čo nie je správne. V žiadnom prípade nepodávali také výkony, aby sme ich vynášali do nebies. Nemec je ofenzívny obranca, ktorý má tvoriť, ale na týchto MS „vytvoril“ viac gólov v našej sieti, čo nie je v poriadku.Kňažko hral kvalitnejšie, ale od veľkého talentu by sa žiadalo ukázať viac, no z trojice mladíkov bol najlepší. Slafkovský síce jazdil a získal si preto pozornosť, ale ako útočník skončil turnaj s bilanciou 0+0. Koncovka je jeho obrovský problém, ktorý ho môže v kariére výrazne limitovať.
Celkovo experiment s obmenenou zostavou vyšiel. Ukázalo sa, že sa netreba báť dať šancu aj druhej vlne hráčov. Mnohí zrejme ani nedúfali, že by sa mohli na MS niekedy dostať, ale miesto si zastali a možno aj rozbehli kariéru. Dôležitejší turnaj však slovenský hokej čaká v auguste, keď sa za každú cenu musíme dostať na olympiádu, je to naša jasná povinnosť!