Slováci ukázali srdce, tím a betónarsky vrchol: Na Eure sa takto dá zájsť ďaleko
Slovenská reprezentácia našla návod, ako môže na majstrovstvách Európy uspieť. Začalo to intenzívnym spievaním hymny, pokračovať by malo kritikou.
Komentár Filipa Chudého
Poľsko - Slovensko 1:2. Toto je jediná vec, ktorá bude históriu zaujímať. Dokonca nám to UEFA preplatí ešte aj sumou 1,5 milióna eur, kým Poliaci dostanú tú povestnú dieru z koláča. Opäť sa potvrdilo, že najdôležitejší vo futbale a celkovo v profesionálnom športe je výsledok.
Na druhej strane, aj ten, čo si už niečo pamätá, si nevie spomenúť, kedy slovenská reprezentácia namiešala až takýto účinný betón. Ba si dovolíme tvrdiť, že pri vlastnej presilovke je toto betónarsky vrchol. Ale výsledok posvätil všetky prostriedky.
Náš výkon nebol bezchybný. Dúbravka nám dvakrát zavaril zlou rozohrávkou, obrancovia nie vždy volili správne riešenia, stredopoliari vymysleli toho málo a útočníkov prakticky ani v nominácii nemáme. Nehovoriac o tom, že sme si koledovali o stratu všetkých bodov pasívnou hrou počas presilovky.
Futbal však má logiku, len ju treba vidieť. Trojbodovo sme boli odmenení preto, že nám nechýbala tá najpodstatnejšia vec, čiže srdce. Konečne po dlhej dobe môžeme konštatovať, že sme videli na ihrisku slovenský tím!
Prvým dobrým signálom bolo spievanie hymny. Pre niekoho možno nepodstatný detail, pre všímavejšieho dôležitý indikátor. Už dávno naši futbalisti nespievali Nad Tatrou sa blýska s takým zápalom. Keď už aj Tomáš Hubočan ústa pri hymne otvára, niečo to znamená.
Štefan Tarkovič si správne vyhodnotil, kde sú slovenské prednosti či slabiny a vďaka čomu môžeme vyhrať. Paulo Sousa asi ani nevie, kde sú zas tie poľské, vďaka mu za to… Slovensko nemôže hrať ofenzívny futbal, pretože na to nemáme hráčov. Máme síce zaujímavé ofenzívne typy, ale nie sú to najlepší svetoví hráči, preto by bol otvorený futbal samovraždou. Ak chcete uspieť v boji, musíte súpera prinútiť, aby sa hralo s vašimi kartami, inak riskujete porážku.
Niekto hovorí, že nehráme moderný futbal. Ale čo je to? Stupídne prihrávanie si vzadu pod tlakom súpera, ktoré štatisticky skôr hrozí gólom vo vašej sieti ako v súperovej? Vysoký pressing a repressing? Mimochodom, obe veci sú prvky defenzívy, čiže kto má na nich postavenú hru je vlastne defenzívnym mužstvom a túto nálepku už predsa máme… Keby však všetci hrali na jedno kopyto, futbal by sa stal riadnou nudou, keďže výsledky by boli jasné dopredu.
Typológii slovenských futbalistov sedí blokové bránenie a hra na protiútoky, tak prečo by sme mali hrať inak? Aby nás pochválil súper po prehre 0:3, že sme vraj hrali sympaticky? To je to najhoršie, čo môže byť, pretože ste tým dovolili, aby sa hralo podľa jeho nôt. Naopak, najväčším vyznamenaním od súpera je to, keď sa ten po vlastnej prehre rozčuľuje nad vašou hrou, lebo to znamená, že duel sa odohral presne v réžii, akú on nechcel.
Slovensko má tri body v tabuľke a dva mečbaly na postup do osemfinále. Ďalšie víťazstvo by nám dávalo istotu, no s veľkou pravdepodobnosťou bude stačiť aj jedna remíza s dobrým celkovým skóre a možno aj len to prijateľné skóre… Švédi aj Španieli vo vzájomnom zápase ukázali, že sú hrateľní a nemáme sa čoho báť.
A ešte jeden postreh na záver. Veľmi nám pomohlo aj to, že skoro všetci nás stavali do pozície outsidera. Plusom bola aj negatívna atmosféra vo verejnosti. Veď všetky veľké výsledky slovenského futbalu sa zrodili práve v takej! Inak povedané, nechváľme veľmi ani teraz, veď okrem toho najpodstatnejšieho (víťazstva) ani nie je veľmi za čo. Alebo má niekto inú účinnú taktiku, ako môže Slovensko uspieť na Eure?