Skvelí športovci a trápni politici: Ak niečo nezmeníme, Slovensko čakajú ťažké roky
Olympijské hry v Tokiu dopadli pre Slovensko ešte veľmi dobre. Budúcnosť je však neistá, nových šampiónov si totiž nevychovávame a generačná výmena je potrebná.
Komentár Filipa Chudého
Skončila sa olympiáda v Tokiu a je čas bilancovať vystúpenie slovenskej výpravy. Hlavným kritériom je medailová bilancia. Spolu s Filipínami (1-2-1) sme obsadili delené 50. miesto, čo je akceptovateľné, keďže sme v prvej štvrtine spomedzi všetkých zúčastnených krajín. Treba však tiež povedať, že naši susedia, s ktorými sa radi najviac porovnávame, mám v poradí a počtom medailí poriadne utiekli – 15. Maďarsko (6-7-7), 17. Poľsko (4-5-5), 18. Česko (4-4-3), 44. Ukrajina (1-6-12). Za úspech môžeme považovať, že sme „dali dole“ aspoň Rakúsko – 53. s bilanciou 1-1-5.
Štyri medaily sú takým slovenským priemerom z ostatných rokov, veď rovnaký počet cenných kovov sme brali aj v Riu 2016 (2-2-0) a Londýne 2012 (0-1-3). K Pekingu 2008 (3-3-0) a Aténam 2004 (2-2-2) sme sa nepriblížili, Sydney 2000 bolo porovnateľné (1-3-1) a výsledok z Atlanty 1996 (1-1-1) sme prekonali.
Z uvedeného by sa mohlo zdať, že slovenský šport neklesá, to však nie je pravda. Mali sme počtom olympionikom najmenšiu výpravu v histórii a navyše okrem medailí pomenej výsledkov, ktoré by vyvolali dojem, že naši športovci sú súčasťou svetovej špičky. Veď podľa videného medailu mohli získať už len Matej Beňuš (stačilo neurobiť ťuk), Erik Varga (stačilo trafiť o holuba viac) a pri väčšej dávke šťastia ešte aj Patrik Jány. Nikto iný sa k nej spomedzi Slovákov už nepriblížil!
Pred slovenskými športovcami však treba dať klobúk dole, pretože sú kúzelníci, že sa v našich podmienkach vôbec dokážu pripraviť na to, aby nás dôstojne reprezentovali pod piatimi kruhmi. V minulých mesiacoch sa v zahraničí naši súperi mohli normálne pripravovať, len u nás bola asi iná pandémia, keď sa športoviská zatvorili...
Tu treba navyše uviesť, že strelci doteraz nemajú na Slovensku poriadnu strelnicu a rýchlostní kanoisti zázemie pri kanáli. Je rok 2021 a oni nám nosia medaily od Atlanty 1996! A takých príbehov máme viac. Koľko to sľubovali v parlamente nových zimných štadiónoch po zlate na MS 2002?
Nachádzame sa v dobe, keď je potrebné si uvedomiť, že najväčšiu imunitu získa človek vďaka dlho pestovanému zdravému životnému štýlu a staraním sa o vlastné telo. Preto je naozaj na pováženie, že v tomto štáte sa nájdu lusknutím prstov peniaze na nezmyselnú lotériu či stupídne testy, na ktorých ryžujú vyvolení, ale na rozvoj športu, ktorý v dlhodobom horizonte prináša zdravie a tým aj nižšie náklady na zdravotníctvo, idú už dlhé roky len omrvinky.
Nehovoriac aj o oveľa väčších verejných peniazoch na štátnej či komunálnej úrovni, ktoré sa dlhodobo strácajú. Kedy boli v športe už dávno, dnes sa nielenže tešíme z medailovej žatvy na úrovni našich úspešnejších susedov, ale hlavne zo zdravšieho národa.
Bolo až trápne, ako sa slovenskí štátni predstavitelia doslova predbiehali, kto z nich skôr zagratuluje našim medailistom. Pritom oni im nezmyselnými opatreniami hádzali polená pod nohy a štát zlyhal pri vytvorení podmienok na prípravu pre olympionikov. Treba očakávať ešte nejakú fotku na sociálnu sieť, aby boli „lajky“, a potom už zrejme nič! Možno sa maximálne hodí nejaká ohryzená kosť, aby „psy“ prestali štekať. Na obranu terajšej politickej garnitúry, robili to tak aj všetky pred nimi. Športovou terminológiou povedané, chce to striedanie a hlavne generačnú výmenu…
Tá však určite čaká slovenský šport, pretože v Paríži 2024 či v Los Angeles 2028 až tak veľa našich športovcov z tokijskej výpravy neuvidíme. Mnohí pomaly končia svoje kariéry, iní sú za zenitom už teraz a dosluhujú. Smutné však je to, že lepších nemáme. Čo sme zasiali v ostatných rokoch, to teraz „žneme“.
Našťastie, máme ešte zopár talentov pre najbližšiu parížsku olympiádu, preto im treba vytvoriť ideálne podmienky, veď kvalifikačné súťaže začnú čoskoro. My sa však už teraz musíme zamerať na to, čo príde neskôr. Olympiádu v Los Angeles síce zrejme „nestíhame“, lebo sedem rokov je na vychovanie novej generácie športovcov málo, ale pokiaľ nezačneme robiť zodpovedne s mládežou už teraz, rozlúčme sa s úspechmi aj v Brisbane 2032.
Rekonštrukcia školských telocviční a tréningových ihrísk, kvalitní tréneri k mládeži a rozpoznanie talentov (typológia) na jednotlivé športy už v mladom veku, aby sa nám talenty nestrácali, to je všeobecne známy kľúč, ako vychovať budúcich šampiónov. A hoci sa ním nemôže stať každý, keď sa vytvorí pozitívny vzťah k športu už u dieťaťa, zostaneme v človeku celý život, čím sa výrazne znížia náklady na jeho budúcu zdravotnú starostlivosť. A buďte si istý, že oveľa lacnejšie je budovať športoviská a rozvíjať talenty, ako platiť za liečbu chorých ľudí.
Toto si musia uvedomiť slovenskí politici, nie to, že rýchlosťou Jána Volka treba blahoželať k tomu, na čom nemajú prakticky žiadnu zásluhu. A možno by stálo za úvahu, aby slovenskí športovci začali odmietať politické „PR“ akcie. Roky si z nich naši politici robili handru, čo im medailisti s nádejou na lepšie časy poslušne tolerovali, no nič to aj tak neprinieslo. Čo tak dať výzvu smerom k politikom, že športovci prídu za nimi na fototermín až vtedy, keď niečo reálne pre šport urobia?