Na týchto riadkoch ste mali pôvodne čítať o tripe na Wimbledon. Ale dostať sa na najslávnejší tenisový Grand Slam sezóny je komplikovanejšie, než by sa mohlo zdať. Teda, ono to vlastne zložité nie je, ale...

Trpezlivosť Grand Slam prináša

Pred odchodom na Wimbledon som zisťoval, nielen od informovaných kolegov, ale aj od ľudí, ktorí na turnaji v minulosti boli, ako sa vlastne dá dostať na tretí Grand Slam sezóny. Ono, aby všetko dávalo zmysel, háčik s Wimbledonom je ten, že vzhľadom na britské tradície a celý vibe okolo tohto podujatia, nie je možné kúpiť lístky na jednotlivé dni cez internet. Keď chcete vidieť zápolenia na tráve v All England's Clube, musíte si vystáť rad a vstupenky si zakúpiť v kamennej pokladni. Wimledon sa hrá na 18 kurtoch. Jeden je hlavný (Centre court), nasledujú tri číslované (2,3,4) a následne takzvané „ground courts", vo voľnom preklade, tie menšie.

Oni majú príručku?

Informovaný a pripravený som prišiel do Wimbledon Parku v pondelok ráno približne niečo po siedmej s tým, že vzhľadom na to, čo som vedel, by som sa najneskôr okolo obeda mohol dostať dnu. Stačilo mi vidieť dianie na ground courts a plnými dúškami nasať atmosféru jedného z najväčších, ak nie najväčšieho tenisového turnaja na svete.

Mal som vedieť, že to nepôjde tak hladko, keď sme od organizátorov dostali doslova príručku na čakanie v rade. Kto niečo také vymyslí? O niečo neskôr sme dostali ticket, ktorý by sa dal prirovnať k čakaciemu lístku. Poradové číslo? Niečo okolo osemtisíc. Jednotlivé čakacie rady boli rozdelené do akýchsi sektorov na lúke, pričom v každom bolo približne tisíc ľudí, ktorí čakali na vstup do areálu.

Čas plynul a postupne prví ľudia „na čakačke" mizli, ale na dlhý čas sa rad zastavil. Rozprával som sa Čechmi, Slovákmi aj Angličanmi, v momentoch nikto nevedel, čo presne sa deje. A ozaj, miesto v rade ste mohli opustiť na maximálne 30 minút, aby ste oň neprišli, ale háčik bol v tom, že rad v stánku na vodu či kávu predstavoval približne 100 minút.

Všetko je to o nastavení mysle

Po absolvovaní Ligy majstrov, NHL, Premier League či NBA som sa domnieval, že ma nemá čo zaskočiť. Ale čakanie na lístok na Wimbledon ma skutočne prekvapilo. Neberte to ako kritiku alebo vyplakávanie, to rozhodne nie, ja som si po piatich hodinách na slnku v rade bez toho, že by som vedel, ako sa situácia vyvíja (pretože nebolo možné to zistiť), povedal, že to už nedám.

Na ceste preč z Wimbledon Parku, kde sa čakalo, sme stretli skupinky ľudí, ktorí sa rozhodli rovnako ako my. Niektorí na konci radu s nádejou dúfali, že sa dostanú dnu aspoň večer a uvidia minimálne set. Podľa mňa je to celé o nastavení mysle. Partie ľudí si krátili čas na lúke hraním loptových hier, spánkom či čítaním kníh. Každý okomentoval proces jednohlasne: „Je to tradícia."

Tradícia, ktorú nikomu neberiem a rešpektujem, ale následne som zistil, že US Open funguje úplne odlišne. Tá istá planéta, ale iný svet. Osobne by som to organizačne spravil inak, časť lístkov, aj pod podmienkou vyššej ceny, by som pustil do predaja online a približne polovicu nechal predávať tradičným spôsobom.

Skutočne totiž niektorí priaznivci vyzerali, že ich nekonenčé čakanie napĺňa. V momentoch to pripomínalo festival, akurát s tým rozdielom, že tam nebol kultúrny program. Meniť sa na wimbledonských pravidlách samozrejme nič nebude a nemá ani prečo.

Organizátori vedia, čo robia už dlhé dekády a desaťtisíce ľudí si rad dnu vystoja, pričom väčšina z nich so šťastnou tvárou. Veď predsa je to tradiícia, no nie?