Po lockoute v sezóne 2004/2005 stála NHL na križovatke.

Liga stratila celý ročník, dôveru fanúšikov aj mediálny priestor a nutne potrebovala reštart. Jedným z najvýraznejších krokov sa stalo zavedenie samostatných nájazdov, ktoré mali definitívne vyriešiť zápasy po predĺžení. Rozhodnutie, ktoré sa zdalo praktické, sa však okamžite stalo jedným z najkontroverznejších zásahov do tradície ligy.

Cieľ bol jasný: odstrániť remízy, zvýšiť dramatickosť a vytvoriť momenty, ktoré budú fungovať v televízii aj na sociálnych sieťach. Nájazdy priniesli emóciu, individuálne súboje a jednoduchý príbeh: hráč proti brankárovi. Pre nových fanúšikov to bol atraktívny formát, pre puristov však bolestivý kompromis. Hokej, kolektívny šport, sa v rozhodujúcich momentoch zmenil na individuálnu disciplínu.

Zmena mala okamžitý dopad na štatistiky aj taktiku. Niektorí hráči sa stali špecialistami na nájazdy, brankári si budovali reputáciu nie podľa výkonov v hre, ale podľa úspešnosti v samostatných pokusoch. Tréneri začali zostavovať zostavy s ohľadom na potenciálny rozstrel a body v tabuľke sa často rozdeľovali na základe zručnosti jednotlivca, nie tímovej prevahy.

Kritika však neutíchala. Fanúšikovia aj odborníci poukazovali na to, že víťazstvo po nájazdoch má iný emocionálny aj športový význam než gól v hre. NHL sa snažila reagovať, predlžovala predĺženie, zaviedla formát 3 na 3, no nájazdy zostali. Stali sa kompromisom medzi tradíciou a modernou zábavou, ktorý liga dodnes obhajuje.

Samostatné nájazdy tak nezmenili len koncovky zápasov, ale aj filozofiu NHL. Ukázali, že liga je ochotná zasiahnuť do svojej identity, ak ide o prežitie a rast. Či to bol správny krok, sa diskutuje dodnes. Isté však je, že od roku 2005 už NHL nikdy nebola rovnaká.