Africký sen, o ktorý bojovali naši hráči, sa nielen stal skutočnosťou, ale aj niečím, čo sa už skončilo. Jedna etapa je minulosťou, ďalšie blízkou či ďalekou budúcnosťou. To, čo už bolo, zvykneme rekapitulovať a niečo, čo ešte len bude, predpovedať.

Tak tomu bolo aj po 14. októbri 2009. V zasneženom Chorzówe po hvizde hlavného rozhodcu ukončievajúceho zápas s Poľskom, akoby zastal čas. V zlomku sekundy prepisovala naša futbalová reprezentácia svoju históriu. Letenky do Afriky mali jasného majiteľa. Slovensko. Malá krajina v strede Európy, ktorá dokázala, že patrí medzi 32 najlepších. Slzy, neopísateľná radosť, výkriky, objatia, chvenie a pripíjanie si na tento úspech spôsobí dodnes niektorým ľuďom zimomriavky. Ke nako! Nastal čas...
 
Už po decembrovom žrebe kvalifikačných skupín si mnohí uvedomili, že k nám bol prívetivý. Hoci, zdanie ľahkej skupiny vyvrátili či už samotní hráči, alebo aj odborníci. Naše tipy? Nový Zéland je outsider, toho porazíme. Paraguaj hrá podobne ako Čile, pripravíme sa naň. Ale obhajcovia titulu, to bude trochu silná káva. Avšak, nič nie je nemožné. Postup zo skupiny by nám nemal ujsť.
 
Šesť mesiacov snívania, predstavovania si a dohadov o tom, ako sa našim hráčom bude dariť v Afrike, prešlo ako voda. Prípravné zápasy, dolaďovanie formy, doliečovanie zranení a ťažká úloha trénera vybrať konečnú nomináciu. Zrazu sme sedeli pred televíznymi obrazovkami a s hrdosťou pozerali, ako slovenskí futbalisti nastupujú na svoje zápasy a spievajú slová našej hymny. Namiesto toho, aby sme ich podporovali, boli na nich pyšní a oslavovali úspech, akoby mnohí z nás zabudli na všetko krásne a vrážali tímu nože do chrbta.

1. nôž: remíza s Novým Zélandom, o ktorú si na konci zápasu koledovali slabým výkon a prehra s Paraguajom, keď sme sa na nič nezmohli, je veľká hanba
    
2. nôž: trénerove slová na adresu novinárov boli prisilné, človek ako on by sa mal naučiť držať emócie na uzde a priznať si chybu a ak to nedokáže, nech odstúpi
   

3. nôž: futbalisti odmietli poskytovať rozhovory, čo im stúpla do hlavy sláva? ak aj niečo povedia, stále sa vyhovárajú  na to isté

4. nôž: v základnej zostave sú hráči, ktorí tam nemajú čo robiť a zaberajú miesto schopnejším, ktorí len hrejú lavičku náhradníkov

A čo sa stalo po 24. júni? Dni, na ktorý budeme všetci s hrdosťou spomínať. Po našom vynikajúcom zápase s Talianskom, v ktorom sme vyhrali 3:2, sa nám kotúľali slzy. Neboli z našich chlapcov, ktorí boli tí najväčší babráci, zrazu opäť hrdinovia? Postúpili sme do osemfinále, čo je mimoriadny úspech. V ňom sme si zmerali sily s Holandskom, ktoré nás síce poslalo domov, ale naši chlapci sa nemajú za čo hanbiť.

 
Priznajme si, že za sklamanie si môže väčšina z nás sama. Neboli sme príliš nároční? Čo sme chceli? Výhru vo všetkých zápasoch základnej skupiny? Či rovno finále? Nie, ide aj o niečo iné. Hráči získali obrovské skúsenosti, zmerali si sily s tímy najlepšími, dokázali svoje kvality a veľa z nich si isto zabezpečí lepšie angažmá v zahraničných kluboch. Slovensko je ešte len na začiatku dlhej cesty. Takej, ktorej koniec nevidí nikto z nás. Jedno je však isté. Slovenská reprezentácia sa vybrala tým správnym smerom. My, fanúšikovia, by sme sa mali pripojiť a napredovať spolu s ňou. Nehádzať jej polená pod nohy alebo bodať od chrbta. Toto si totiž naši hráči nezaslúžia. Pretože práve im patrí jedno veľké: Ďakujeme. Hoci nevyhrali svetový šampionát, aj tak sú pre nás majstri.