Určite ste mnohí zachytili správy o prestupe mladého slovenského gólmana z legendárneho kanadského klubu Montrealu Canadiens, do menšieho a priemerného tímu St.Louis Blues.

Mňa celkom zaujalo pozadie tejto výmeny, prečo v k nej došlo a kto z nej vlastne vyťažil?

Že peniaze hýbu svetom športu je nad slnko jasnejšie. Že na nich stojí a padá klubový úspech je tiež pravdivé, aj keď iba do určitej miery. Vo svete je mnoho príkladov športových tímov, ktorých pokladnice sú naplnené na prasknutie, ale úspechy ich akosi obchádzajú.
 
Čo je ale novinkou minimálne pre mňa, je výber hráčov podľa štátnej príslušnosti, nie podľa kvality – alebo prešľapávanie cestičky slabším a odstránenie silnejšej konkurencie.
 
Jaro sa do tímu Canadiens prvý krát dostal v sezóne 2006-2007. Odchovanec bratislavského hokeja, bol v tom čase hviezdou nižších zámorských súťaží, účastníkom zápasov hviezd a tak v 16 zápasoch okúsil aj NHL. Vedenie Montrealu asi nepresvedčil a preto do konca sezóny putoval späť do AHL. V tom čase 21-ročný Jaro sa do prvého tímu Canadiens sa vrátil hneď v nasledujúcom ročníku, ale iba na chudobných 6 zápasov, aby opäť musel svoje kvality dokazovať v menej kvalitnej AHL. V nej mu náhradníka robil kanadský rodák, o tri roky mladší Carey Price. A práve tento mladík, alebo skôr ješitnosť kanadského vedenia mu dopomohli k odchodu do už spomenutého St. Louis Blues.
 
Vedenie Motrealu, fanúšikovia a vôbec celá NHL videli v mladom Priceovi nového pokračovateľa montrealskej tradície kvalitných gólmanov. Mal byť nasledovníkom legiend ako Partick Roy, George Vezina – podľa ktorého sa mimochodom volá cena udeľovaná najlepšiemu brankárovi základnej časti – Vezina Trophy, Jose Theodore a ďaľších. Ako na toto vedenie prišlo netuším, veci sa ale mali tak, že Price bol pretlačený do prvého tímu, na post brankárskej jednotky, aj keď v AHL robil iba náhradníka nášmu Halákovi. Ak sa na celú vec pozrieme rečou štatistík, aj tie jasne hovorili v prospech Haláka, problém bol v tom, že Price je Kanaďan a Halák Slovák. A preto bol odsúvaný na vedľajšiu koľaj, v zápasoch chytával Price a Canadiens prehrávali. Prelomové  bolo obdobie tesne pred tohtoročným playoff.
 
Trénerovi Jacquesovi Martinovi sa výkony a forma Pricea nepáčili a tak začal častejšie posielať do bránky Haláka. Na prekvapenie všetkých, Jara zastihol koniec sezóny v skvelej forme a tak sa pozícia brankárov otočila. Nikomu to nevadilo, Canadiens si vybojovali miestenku v playoff, aj keď z posledného ôsmeho postupového miesta, ale predsa. Sezóna bola zachránená, ale to najlepšie celý Montreal ešte iba čakalo.

 
Jaro nastúpil k prvým zápasom vo vyraďovacej časti a hoci všetci experti predpokladali hladké víťazstvo ich prvého súpera – víťaza základnej časti – tímu Washingtom Capitals, skutočnosť bola iná. Najväčšia útočná hviezda celej NHL – Alexander Ovečkin, bol z nášho brankára zúfalý. Jaro mu radosť pokazil už na OH vo Vancouveri, keď ho vychytal počas samostatných nájazdov v našom zápase proti Rusku a ani teraz tomu nebolo inak. Jaro sa vypol k výnimočným výkonom, v posledných troch zápasoch, hoci Montreal prehrával už 1:3, inkasoval iba 3 góly zo 134 striel a tak do druhého kola putoval Montreal namiesto Washingtonu.

V druhom kole Montreal narazil na ďalší ofenzívne ladený celok – Pittsburgh Penguins. Hviezdy ako Crosby a Malkin si mali opäť z Montrealom poľahky poradiť. Na prekvapenie všetkých Halák opäť čaroval a aj vďaka jeho skvelým výkonom, si mohli hráči z Pittsburghu užiť predčasnú dovolenku.
To sa už ale aj fanúšikovia začali pýtať kde bol Jaro celú sezónu a prečo takýto skvelý brankár iba zohrieval lavičku? Vedenie na toto nemalo vysvetlenie, objavili sa reči, že Jaro potreboval dozrieť, že toto je odmena za jeho trpezlivosť a Carey Price mohol iba smútiť v rohu striedačky. Pravdou je, že Jaro všetky zápasy v playoff neodchytal famózne, ale vždy sa v rozhodujúcich momentoch dokázal správne vyburcovať a podať super výkon. Týmto si absolútne podmanil celý Montreal, ktorý mu po druhom kole a vyradení Pittsburghu ležal tak povediac pri nohách. V treťom kole na Montreal čakala Philadelphia a aj keď sa už ďalšie prekvapenie nekonalo, Jaro sa nepochybne zviditeľnil pred celou NHL. Začalo sa pošuškávať o jeho odchode z Montrealu, kde nedostával dostatok príležitostí, spomínali sa tímy ako Detroit Red Wings, LA Kings, NY Rangers a ďalšie.

 
Čo sa ale stalo, muselo šokovať celú hokejovú verejnosť, nie len v Montreale a na Slovensku.
Jaro sa stal po skončení sezóny obmedzeným voľným hráčom a len čo sa rozkrútili kolesá prestupového kolotoča, Montreal ho vytrejdoval do nevýrazného St.Louis Blues, za dvoch ešte nevýraznejších hráčov z nižších súťaží – Larsa Ellera a Iana Schultza.
 
Sám Jaro bol z tohto trejdu prekvapený, aj keď si uvedomuje, že to môže byť začiatok novej éry a budovania nového silného tímu, práve s ním na poste brankárskej jednotky, s takouto možnosťou nerátal. Predpokladal, že po skvelých výkonoch v playoff si vedenie konečne uvedomí, že vysedávanie na lavičke nepomôže ani jednej, ani druhej strane a začne dostávať viac príležitostí. Opak bol však pravdou. Zarážajúci je prístup vedenia Canadiens, ktorí si namiesto tímového úspechu, zvolili cestu národnej hrdosti , s tým že budú radšej naďalej dláždiť cestičku priemernému Priceovi, ako by mali mať na poste brankárskej jednotky brankára inej národnosti ako kanadskej.
 
Doteraz som Kanadu považoval za jednu z najliberálnejších krajín sveta, kde musí byť radosť žiť a je priam zarážajúce, že takéto praktiky sa objavujú práve v najslávnejšom hokejovom klube sveta – v montrealskom Canadiens.
 
Som veľmi zvedavý ako bude kariéra Pricea a Haláka vyvíjať ďalej a kto z tejto výmeny vyťaží viac – či Montreal alebo St.Louis. Jedno je však už teraz isté – Jaro má takmer 100% istú pozíciu jednotky, dostal novú lukratívnu zmluvu, o ktorej by sa mu v Montreale mohlo iba snívať a hlavne nebude musieť súperiť s nepriazňou vedenia.
 
Preto si želám si, aby správna rada Canadiens svoje rozhodnutie poslať Jara preč trpko oľutovala a aby Jaro žiaril ďalej, aby robil dobré meno slovenskému hokeju, aby nám ho mohli všetci tajne závidieť a aby si po rokoch mohol povedať, že bolo preňho vlastne šťastím, keď ho vymenili.
 
Želám si, aby v manažérskom svete, či už tom v PPM, alebo reálnom, robilo čo najmenej podobných  rozhodnutí, aby sa prizeralo hlavne na kvalitu hráčov, nie na ich národnosť, pôvod, alebo farbu pleti, lebo ak už sa fair play nedovoláme v športe, tak kde už potom inde?