Futbalisti Arsenalu Londýn sa na čele so svojim manažérom chytajú poslednej slamky a fakt, že zostanú už deviatu sezónu po sebe bez čo i len jedinej trofeje je na spadnutie.

Neúspech na domácej či európskej pôde sa pre londýnsky Arsenal stáva doslova tradíciou a inak tomu zdá sa nebude ani teraz. V anglickej lige premrhali čo i len minimálnu šancu na titul už pred polovicou súťaže, aktuálne na lídra z červenej časti Manchestru strácajú už 22 bodov. V FA Cupe im vystavil stopku druholigový Blackburn Rovers a postup cez Bayern Mníchov do štvrťfinále Lige majstrov po domácej prehre 1:3 sa posunul iba do roviny snov. O to viac tragikomicky vyznieva vyjadrenie Arsena Wengera spred pár dní: „Ak prejdeme cez Bayern, potom môžeme vyhrať celú Ligu majstrov!“ Ešteže snívať je stále dovolené.

Napätie na severe Londýna  hustne každým dňom,  je teda úplne prirodzené a v anglickej najvyššej súťaži nič výnimočné, že po takýchto nepriaznivých výsledkoch stráca pevnú pôdu pod nohami aj slávny francúzsky profesor, ktorý je podľa tamojších novinárov horúcim kandidátom na vyhadzov. Napriek stálemu tlaku však Wenger podľa vlastných slov ešte  neskladá zbrane a  fanúšikom sľubuje boj o nemožné. Je však otázne, či budú mať  jeho benjamínkovia dostatok sily a najmä kvality a vydržia až do konca.

Vitríny s trofejami u kanonierov zapadajú viac a viac prachom a preto by nebolo na škodu ich obohatiť o nejaký ten nový pohár. No pokiaľ sa pán tréner bude aj naďalej skalopevne pridŕžať svojej dlhoročnej filozofie  nakupovania mladých, hoci talentovaných ale stále neskúsených  hráčov, môže si tak z finančných prostriedkov klubu zakúpiť akurát tak nové čistiace potreby. Vyleštiť a poriadne očistiť bude potrebovať najmä tá posledná trofej z Premier League z roku 2004. V tomto roku totiž kanonieri zažili svoj vrchol, kedy spanilú jazdu za celkovo trinástym anglickým titulom zakončili bez jedinej prehry. Po období rozkvetu nastal pád do hlbokej priepasti, z ktorej sa Arsenal stále nedokáže dostať.  Mladé pušky na ihrisku nemôžu prekročiť svoj tieň, nové posily často nenapĺňajú stanovené očakávania a prirodzená túžba niekdajších pilierových hráčov po úspechu ako boli Henry, Fabregas, Nasri, Adebayor, či van Persie už dávno zlomila oddanosť tohto klubu a preto sa rozhodli zbierať skúsenosti a najmä trofeje inde.

Londýnčania síce stále disponujú kvalitným kádrom, no zdá sa, že ani hráči ako sú Rosicky, Wilshere, Cazorla, Podolski, Giroud, či Walcott nedokážu prelomiť výsledkovú mizériu svojho tímu a vrátiť ho opäť medzi anglickú elitu. Svoj status tímu z tzv. „big four“ ešte stále nestráca. Kvalitou hráčov a už spomínanou hernou filozofiou, štýlom hry s ktorým ho prirovnávajú k novodobej Barcelone mu patrí aj naďalej, lež čo mu je z toľkých chvál, keď svoju veľkosť nedokáže potvrdiť tam, kde je to najviac potrebné a to na ihrisku.

Kým sa tréner, hráči a vedenie klubu naplno nespamätajú a neprehodnotia všetky za a proti, klubu z Emirates Stadium  nezostane nič iné, len naďalej leštiť poslednú zašlú trofej  a veriť v opätovnú  renesanciu klubu. Udobriť si zarmútených fanúšikov budú môcť „gunneri“ už v najbližšom 27. kole anglickej Premier League, kde na vlastnom štadióne privítajú momentálne sedemnásty tím ligovej tabuľky, trápiacu sa Aston Villu. Tak uvidíme, či bude čerstvá facka z Ligy šampiónov dostatočným budíčkom pre Wengerovu družinu a aspoň z časti sa pokúsia napraviť to čo pokazili a zachránia čo ešte môžu.