Len v nedeľu vyvrcholila najprestížnejšia ženská basketbalová súťaž starého kontinentu, ženská Euroliga. Hoci slovenský zástupca Good Angels Košice nakoniec nesiahol po vytúženej medaile, štvrté miesto je jedným z najväčších úspechov slovenského ženského basketbalu v novodobej ére. Napriek tomu sa tomuto výsledku nedostalo takého ohlasu, aký by si zasluhoval. Prečo?

Komentár Jakuba Mihálika

Až príliš často sa z radov laickej verejnosti ozýva výčitka voči tomu, že košický basketbalový tím je preplnený zahraničnými hviezdami, preto ho nemožno považovať za slovenský. Čím to je, že slovenský divák mimo východného Slovenska nevzal náš najlepší basketbalový klub poslednej dekády za svoj? Veď príkladom mohol byť hokejová Slovan, ktorý sa rovnako túžil presadiť proti bohatším a väčším. Košické dievčatá však v celoslovenskej verejnosti nevzbudili emócie podobného charakteru.

Ako klub s rozpočtom menším ako milión eur pritom čelil ruským, či tureckým gigantom operujúcim s mnohonásobne vyššími financiami. Napriek tomuto stavu sa podarilo vedeniu Košíc pritiahnuť na východ Slovenska niekoľko zahraničných akvizícií, ktoré mali pomôcť slovenskému majstrovi držať krok s klubmi, prekypujúcimi americkými basketbalovými hviezdami, krátiacimi si čas počas prestávky v zámorskom ženskom basketbale. A práve to je tŕňom v oku našich priaznivcov. Ako sa môžeme radovať z úspechu slovenského tímu, keď v kádri sa nachádzajú nanajvýš tri naše hráčky?

Časy, keď slovenský zástupca, vtedy ešte MBK Ružomberok, ako neohrozený slovenský líder, vyhral Euroligu dvakrát za sebou, s kádrom, ktorého väčšinu tvorili slovenské hráčky, sú bohužiaľ preč. Jednak preto, že nedisponujeme tak širokou hráčskou základňou, ako kedysi, jednak preto, že sa slovenské hráčky rozbehli do vyspelých basketbalových krajín Európy. Dôvodom číslo jeden je ale fakt, že zvýšením zastúpenia amerických hráčok v európskych veľkokluboch, musel aj náš klub zvýšiť kvalitu, čo možno najviac. A stalo sa. Napriek tomu, že sa Košice boria s malým záujmom sponzorov, napriek tomu, že Slovensko nepatrí medzi zaujímavé basketbalové lokality, napriek tomu, že ich väčšina verejnosti (nielen zahraničná) odpisovala, do Košíc prišla kvalita.

Či už má národnosť americkú, srbskú, slovenskú, či trebárs aj mongolskú, stále je to kvalita bojujúca v drese slovenského zástupcu. Nemôže sa slovenský divák tešiť z toho, že rozpočtom a možnosťami maličký slovenský klub nechal za sebou oveľa bohatšie, slávnejšie a možno individualitami preplnenejšie kluby?

Nie je úspechom, že kapitánkou tohto úspešného klubu je Slovenka Lucia Kupčíková? Nie je vyznamenaním slovenskej práce ocenenie trénera Anjelov Maroša Kováčika, vyhláseného za najlepšieho trénera tohtoročnej edície Euroligy?

Slovenský divák akoby nevedel nájsť v tomto úspechu pozitívum, radšej hľadá dôvody, ako ho degradovať a vysmievať sa prínosu slovenských hráčok pre slovenský klub. Možno aj preto záujem sponzorov klesá, možno aj preto šport na klubovej úrovni u nás upadá, či už je to basketbal, futbal, hokej a ďalšie, ešte zanedbávanejšie športy. Nevieme oceniť svoje úspechy.

Hráčky, funkcionári, tréneri, a v neposlednom rade skvelí diváci v Košiciach si tento úspech zaslúžili. Nezmenšujme význam podobných výsledkov, nemáme ich veľa. Košice, ďakujeme za basketbalovú radosť po dlhých trinástich rokoch.