Ružomberok 2. mája (TASR) - Chceli to, majú to. Bratislavský Slovan pricestoval pod Čebrať do Ružomberka na finále Slovnaft Cupu s jasným rozkazom, ktorý by nevedel lepšie naformulovať sebalepší generál. Belasým pomohla proti MŠK Žilina momentálna forma, tabuľková pohoda v Corgoň lige, omamujúca blízkosť titulu a možného 'double'. Aj preto tréner Samuel Slovák výstižne skonštatoval, že pohár vo víťaznom súboji (2:0) chceli, majú ho a že si ho môžu zaslúžene užiť samotní hráči i celý klub.

Slovan je kráľ a treba dodať, že našiel svoj 'svätý' grál. Hráči cítia, že im súkolia kolektívu pradú a bezchybne tkajú. Po pohárovom koberci sa pustia teraz do ďalšieho diela, majstrovského, a nepochybujú, že sa po ligovom červenom koberci už čoskoro dosýtosti popredchádzajú. Finálovým zápasom Slovnaft Cupu vyvrcholila ich bezzápasová séria, stúpla na šestnásť, a to je číslo vyvolávajúce oprávnený rešpekt. Aj Žilinčanom sa z neho podlomili nohy, darmo si pripomínali, že v lige Slovanu v tejto sezóne víťazstvo nedopriali, že nemajú čo stratiť, že nemusia hrať pod tlakom a že to Slovan bude zavalený ťarchou vysokého favorita. Na ihrisku sa každá dilema vyriešila elegantne a presne načas. Úvodný gól Žofčáka Žilinčanom v prvom polčase pristrihol krídla, druhý gól Peltiera sa hneď po zmene strán zrodil práve vtedy, keď bolo najviac treba, aby súper futbalovo 'nevyvádzal'.

Slovan vlastnil v tvorivom vnímaní svojho Žofčáka, Milinkoviča, Peltiera, Soumaha i ďalších umelcov, Žilinčania sa spoliehali skôr na baníkov s ťažkým náčiním svojho krompáča. Ich ústredný hráč Miroslav Barčík obhospodaroval tradične veľký kus poľa, buď však nenachádzal pochopenie, alebo ho pribrzdili vlastné mantinely v prekvapujúcejších, presnejších prihrávkach, väčší cit v štandardkách. Viac variabilnosti sa momentálne v žilinskom mužstve už nenachádza, preto prehralo a štylizovalo sa do pozície akéhosi polovičného princa.

Pred dvoma rokmi sa na banskobystrických Štiavničkách finále rovnakých súperov príťažlivejšie dokorenilo. Skončilo rovnako, s víťazstvom Slovana, no s nakoncentrovaným adrenalínom až do penaltového vyústenia. Časy sa odvtedy dosť zmenili, majstrovskej Žiline sily odbudli, kolená zmäkli a misky váh sa jednostranne prevážili. Čo zostalo rovnaké, tak divácke pozadie, príkladné, chorálovité, zimomriavky vyvolávajúce, no aj násilnícke, chuligánske, zachádzajúce až do oblasti trestného práva. Štiavničky mali pred dvoma rokmi šťastie, v sektore na státie neboli sedačky. Teraz v Ružomberku lietali nevyberane nad hlavami všetkých a keby si samotní hráči pozor nedávali, aj by ich vlastní fanúškovia prizabili, až tak groteskne emotívne pohár oslavovali.

Keď nie na ihrisku v kvalite, tak aspoň v časti hľadiska treba držať krok s búrlivým svetom. So stoickým pokojom zasahovali ťažkoodenci so psami, nezdravú vášeň umierňoval slzotvorný plyn, svetlice a delobuchy už nemal kto, alebo čo. Možno v kútiku duše ružomberský klub aj oľutoval, že finále po tej spúšti na západnej tribúne zorganizoval. Slovenský futbal si chová na prsiach hada, v podstate je bezbranný, legislatívne bezmocný. Nedajbože by si rodinka s deťmi dopriala pohárové finále a sadla neďaleko diváckeho osieho hniezda, malé ratolesti by zažili ako na dlani násilie v plnej paráde a na šport v takejto tragickej podobe by nezabudli na celý život.