Opakovaná správa Bovec 13. mája (TASR) - Pravdivá legenda ožíva, deblisti Vladimír Vala - Jaroslav Slučik sa lúčia s kariérou. Nie náhle, ale pozvoľna, no 9. majstrovstvá Európy zjazdárov na divokej vode boli v slovinskom Bovci ich posledných podujatím na vrcholnej úrovni. Do športového dôchodku sa poberajú s obdivuhodným nákladom 22 zlatých medailí na MS a ME, rozdelených presne na polovicu 11+11.

Až budúcnosť odhalí, aký cenní boli obaja pre slovenský šport. Vydržali unikátne dlho, obaja zavŕšili v apríli abrahámoviny, ich deblovka niesla 100-kilový náklad rokov. Valu a Slučika spojila v športovej kariére pupočná šnúra, 30 rokov strávili v reprezentácii, dvadsať v jednej deblovke. Do historickej kroniky sa nezmazateľne zapísali, stali sa vzorom profesionalizmu, lásky k divokým perejám, oddanosti vodnému zjazdu.

Ako správni kapitáni opúšťajú svoje plavidlo, presnejšie potápajúci sa Titanik. Slovenský vodný zjazd ho teraz pripomína, pretože ružovú budúcnosť nič nesľubuje. Aj keď na 9. európskom šampionáte pribudol do medailovej zbierky ďalší vzácny kov, jediný bronz Šuteka s Gregom v dlhej klasike znamená, že v slovinskom Bovci zažila slovenská výprava najmenej úrodný šampionát. Dosiaľ boli najskromnejším stropom tri umiestenia na stupňoch víťazov a aj tento fakt naznačuje, že loď v podobe slovenského vodného zjazdu stráca dych a topí sa.

Vala so Slučikom sa so svojím športom na ME v Bovci medailovo nerozlúčili, aj keď tromi štvrtými miestami v klasike a hliadkach na vzácny kov siahali. Od roku 1997 nepretržite zbierali medaily, pred dvoma rokmi v srbskom Kraljeve sa ovenčili dvoma zlatými, a to na pleciach niesli obaja neobvyklú záťaž po 48 rokov. Odvtedy dva roky pribudli, no napriek tomu v internom meraní síl v šprinte boli z trojice podstatne mladších slovenských deblistov najlepší. Aj toto porovnanie naznačuje, že 'loď sa potápa' a zostane bez spoľahlivého lodivoda.

Od roku 1997 si na ME navykli na medailový rituál, na MS dokonca od roku 1993, jedine vlani vo francúzskom Bourg St. Maurice vyšli po 19 rokoch naprázdno. Na príčine bol vážny úraz 'Sluka', ktorý si tesne pred odchodom takmer odrezal dva prsty na ruke. Napriek tomu sa nevzdal a na MS štartoval. Spomienka jeho partnera Vladimíra Valu vychádza aj z obrovského obdivu a vďačnosti: "Celý týždeň som jazdil v lodi s človekom, ktorý si takmer odrezal na cirkulárke prsty a ktorý nepovedal, je to v háji, jeden prst je rozrezaný, z druhého kus chýba, bolí to ako čert, nikam nejdem, je po sezóne. Sluko vymenil pokojnú liečbu a dlahu za niečo, čo si ťažko môže niekto predstaviť. Porezané prsty si len zošil a vyhlásil, ideme do toho."

Počas pádlovania chýbala 'Slukovi' istota. "V ruke nebola opora, aj to šialene bolelo. Neviem síce ako veľmi, pretože sme si navykli nesťažovať sa, ale po každom tréningu mu prsty navreli ako jedna veľká hrča. Ani za tohto stavu sme si nepripúšťali, že sa trebárs prevrátime," vzdal hold zadákovi v lodi Vladimír Vala.

Vždy mierili na zlato, maximálne ciele ich hnali aj v tréningoch, máločo si odpustili, skôr si pridali, dreli cez bolesť aj v rokoch, keď iní športovci už spia na svojich vavrínoch. Momentálne nastal čas, aby si zmenili rituály. Na vrcholných podujatiach si zvykli na oslavné kúpele v miestnych fontánach, aj na víťazné cigary po každom zlate. Teraz si budú odvykať, pretože loď sa začala potápať a ak sa diery v slovenskom vodnom zjazde nezacelia, zlato sa už možno nikdy nebude oslavovať, nepokropí, nestelesní dymom cigár.

Na ME v Bovci mali okolo seba Vala so Slučikom v konkurencii inú generáciu, aj o dvadsať a viac rokov mladšiu. Akoby otec dohliadal na svojich synov. "Ťažko sa porovnáva s takýmto vekovým rozdielom," povzdychol si Jaroslav Slučik, no aj spokojne doložil: "Boli sme blízko k medaile, no akoby už vesmír za nás rozhodol, že lámať ďalšie rekordy by bolo proti prírode. Vlani sme na MS medailu nezískali po 19 rokoch, teraz na ME po 16-tich, pretože asi už bolo toho naozaj dosť. Zažili sme aj sklamania, najčerstvejšie teraz, keď sme zostali tesne za medailou, mrzia nás aj polená pod nohami, neúcta a ľahostajnosť, aká sa v našom športe nahromadila. Najradšej budem spomínať, keď už sme pri tej neúcte, na jej opak, rok 2000. V Treignacu na MS nám pamätné medaily s obdivom podávala dcéra vtedajšieho prezidenta Jacquesa Chiraca a bol to úžasný zážitok."

Vala so Slučikom sa v kariére lúčili už viackrát, vždy si to však rozmysleli a pomáhali ako vedeli. Ak by odišli skôr, odbudli by medaily, do družstiev by chýbali a slovenský vodný zjazd by sa potápal oveľa rýchlejšie. "Radi by sme obaja svoje skúsenosti oživovali ako tréneri, no akosi nás už všetci odpísali," dotkol sa atmosféry vo vodnom zjazde Jaroslav Slučik. "Pádlovať na vrcholnej úrovni nebolo jednoduché, vyžadovalo sa bojovať, zháňať financie, neľutovať vlastné, doprosovať sa. V pozíciách trénerov by nás asi, ak sa nič nezmení, čakalo to isté. S vodou sa naraz nerozlúčime, ešte si aj pre vlastné potešenie zapádlujeme, pretože sme vodáci a vodácke srdce nám navždy aj zostane."