Šampionát vo Fínsku a Švédsku toho prezradil veľa, a nielen o našom hokeji. Necelý rok pred olympiádou v Soči to bol posledný ostrý test pred vrcholom štvorročného cyklu, no nie všetci tento test zvládli. V tomto ohliadnutí však nie je priestor na hodnotenie iných, a tak sa poďme venovať slovenskému výberu.
Ako naše umiestnenie zhodnotiť? Tréner tvrdí, že hráči cieľ splnili, hráči tvrdia, že mali ísť ďalej, fanúšik ďakuje aj za to málo, novinár kritizuje aj za to málo.

 

Treba si povedať, že štvrťfinále nie je ani neúspech, ani úspech,  je to jednoduchá realita, realita slovenského hokeja. V čase, keď sa sila jednotlivých mužstiev približuje, už nemôžeme nazerať na tímy mimo takzvanej silnej osmičky pomedzi prsty. Tobôž nie, ak máme na Slovensku oveľa horšie podmienky pre hokej ako vo väčšine krajín účastníkov šampionátu, malú hráčsku základňu, nedostatok financií, pre šport čoraz menej zapálenú mládež. Z tohto pohľadu je to, že sme uplynulé dva šampionáty pod vedením trénera Vujtka postúpili do štvrťfinále a priniesli jednu medailu, menším zázrakom.

Niekomu sa štvrťfinále máli? Aj pánovi trénerovi sa máli pri pohľade na výber hráčov, ktorý sa mu každoročne naskytá pred začiatkom prípravy. No musí pracovať s tým, čo má. A veru mu to ide veľmi dobre. Ak sa má nájsť jedna vec, na ktorú v slovenskom hokeji netreba siahať, tak je to práve tento sympatický chlap. Opäť aj tento rok dokázal, že je mužom na správnom mieste, opäť dokázal vymačkať maximum z mužstva, ktoré mal k dispozícii. Že to maximum stačilo len na štvrťfinále? Každý, kto videl snahu až do roztrhania srdca od Branka Radivojeviča, či heorické výkony Sekeru, musí priznať, že hráči dali do toho všetko. Nestačí? Jednoducho na viac káder v danom momente nemal, to si treba priznať. Samotní hráči nemôžu za to, že lepších na Slovensku nemáme. Hráči bojovali, aj keď neuspeli. A napriek tomu, že minulý rok to podceňovanému kádru vyšlo, zázraky sa nedejú každý rok.
 

Hoci by sme si priali opak, musíme si priznať, že s našou hráčskou základňou nemôžeme počítať toľkými hráčmi najvyššej úrovne, že by sme mohli postaviť dva-tri konkurencieschopné tímy. Ak ešte z toho mála vypadnú zranené opory typu Baranka, Laco, Starosta, Mikuš, či Gáborík, výber sa ešte zmenší. Potom musíme siahať po hráčoch, ktorí k dispozícii sú, hoci aj na úkor kvality.

Tento šampionát naplno ukázal, aké typy hráčov našej reprezentácii chýbajú. V prvom rade ukázal, že slovenskému hokeju dochádzajú lídri. Jeden z tých, ktorí nás minulý rok doviedli až do finále, momentálne vedie Boston. U toho druhého sa blíži to, čo sme si nechceli pripustiť. Neuveriteľných dvadsať rokov viedol vyvíjajúci sa slovenský hokej Miroslav Šatan, no vek sa zastaviť nedá. A jemu podobných niet. Neskutočný srdciar Branko síce na to energie má, no nie je to hráč, ktorý desiatimi gólmi vyhrá šampionátové bodovanie a dovedie tím až k medaile. Sekera zase nemôže prechádzať celé ihrisko a súkať gól za gólom, hoci by rád. Za nimi prázdno.

Aj na tomto šampionáte sa potvrdili trend súčasného herného štýlu našej reprezentácie. Zmena z kedysi najútočnejšiho hokejového štýlu, ktorým Slovensko lákalo davy, na protiútoky zo zabezpečenej obrany nie je vysledkom trénerových manierov. Hráčske typy v slovenskom hokeji ju v súčasnosti nevyhnutne potrebujú. Bojovný, silový výkon nastupuje vtedy, keď absentuje kvalita a tá veru momentálne u nás klesá.

Jedným z prísľubov do budúcnosti, ktorý sme mohli v Helsinkách sledovať, je Marko Daňo. Tréner Vujtek sa v jeho prípade nebál zariskovať a v osemnástich rokoch doprial Markovi debut na šampionáte dospelých. To, k čomu mali pristúpiť tréneri už pred desiatimi rokmi, konečne učinil český tréner a vyplatilo sa. Daňo sa ukázal v dobrom svetle a naznačil, že práve on by mohol v budúcnosti niesť zástavu slovenského hokeja. Kiežby bolo viac takých, kiežby sa mládeži venovalo viac priestoru.

Šampionát ukázal, že sme schopní držať krok aj s najkvalitnejšími výbermi. Ukázal na druhej strane aj to, že s výhľadom na olympiády, a nielen tú najbližšiu, musíme hráčov učiť priamočiarosti, tvrdosti a ťahu na bránu. Tieto atribúty zdobili Záborského, Miklíka, známe sú v prípade Radivojeviča, či Kopeckého. Pod kožu sa však musia dostať každému hráčovi, len to je cesta, ako byť úspešným. To je moderný hokej.

Šampionát ukázal, že máme hráčov, ktorí sú ochotní v reprezentácii vydať všetko. Ukázal, že aj pri menšej kvalite kádra, akou sme disponovali, povedzme, pred piatimi rokmi, vedia sa naši hráči vydať tak, aby sme  boli hrdí na svoju reprezentáciu. Vujtkovmu výberu zo 77. majstrovstiev sveta slúži ku cti, že bojoval v časoch, keď mu neverili priaznivci, v časoch, keď si už možno neverili ani sami, v časoch, keď boli zreli na uterák. Aj vďaka tejto bojovnosti sme si pripomenuli v zápasoch proti USA a Fínsku tie najväčšie hokejové bitky, ktoré sme za 20 rokov samostatného pôsobenia zažili. Hoci to tento rok nevyšlo, každá prehra je na niečo dobrá. Veríme, že sa z nej slovenský hokej poučí. Ďakujeme za emotívne okamihy, ďakujeme za bojovnosť. Do svidanija v Soči!