Keď Mourinho v roku 2004 prichádzal do Chelsea ako mladý, 41-ročný tréner, ktorý dvakrát dobyl európske pohárové súťaže na lavičke FC Porto, situácia na Stamford Bridge bola úplne iná ako dnes. Abramovič pumpoval do klubu milióny, no vtedy nepoznal slovo trpezlivosť. Koniec koncov, ruský miliardár ho nepozná ani 9 rokov po tom, ale predsa len sa čomusi vo futbale priučil. Chelsea v tom čase mala peniaze hodné veľkoklubu, mala hráčov hodných veľkoklubu, no nemala ducha veľkoklubu. Je jasné, že ten nezískate cez noc, ale Abramovič to aj tak vyžadoval. Mourinho so svojou excentrickou povahou k požiadavkám Rusa zapadol ako zadok na šerblík. Mourinho otriasol anglickým futbalom. Nikdy dovtedy nebola v anglickom klube tak výrazná osobnosť, nik dovtedy nevyvolal toľko kontroverzií. Mourinho na každom kroku cielene dával na známosť, že je „veľký“ a s ním nenápadne, no zároveň veľmi rýchlo, rástla aj veľkosť Chelsea. A prišli aj výsledky. A tie Mourinho mal úchvatné.

Nevydržali však dlho a nevydržali ani nervy Abramoviča. Mourinho tak musel odísť, no už pri svojom odchode vedel, že sa vráti. Na rozdiel od Abramoviča totiž futbalové pomery pozná ako svoju dlaň. Vedel, že sa musí vrátiť k rozrobenej robote.

Abramovič medzitým dospel. Po tom, čo vyskúšal takmer všetkých prestížnych trénerov na svete, od Scolariho, cez Ancelottiho, Hiddinka, až po Beníteza, je mu jasné, že tým správnym mužom preňho a pre jeho tím je Mourinho.

José sa vracia do klubu, ktorý už „nasiakol“ jeho metódami. V kádri The Blues však nezostal kameň na kameni a práve Mourinhovou úlohou je z mladíkov typu Hazard, či Oscar vytiahnuť to najlepšie. To mu vždy išlo. Jeho sebavedomie pôsobí na hráčov, ktorí ľahšie uveria, že na to majú v každom okamihu. To Chelsea potrebuje. Nie je pravda, že by Mourinho sebavedomie v Reale nemal. Real je totiž iný klub, s inou históriou, inými fanúšikmi, inými očakávaniami a iným prezidentom. V Reale však mierne zaniklo, a tak ani Mourinho nemohol byť samým sebou. V Chelsea však budeme sledovať opäť toho sebavedomého trénera, ktorý sa označil za Special One.

Mourinhov pozitívne povýšenecký prístup potrebuje rozmarný prezident, potrebujú ho hviezdni hráči ako Lampard, Terry, či Cole, potrebujú ho mladí hráči hľadajúci usmernenie, potrebujú ho anglické médiá.

Mourinho prichádza do anglického futbalu v preňho správnom čase. Jeho najväčší rivali v boji o titul majú všetci trénerov, ktorí budú stáť v Mourinhovom tieni. To mu vyhovuje. United vedie David Moyes, Citizens vymenujú Pellegriniho, Spurs majú Mourinhovho žiaka Villasa-Boasa a Wengera Mourinho pokoril hneď po svojom príchode v roku 2004.

Hoci sa proti Villasovi-Boasovi ešte nepredstavil, so zvyškom svojich trénerských sokov má bilanciu, ktorá ho oprávňuje stáť na začiatku trénerského reťazca. Jediná prehra z 23 zápasov proti zmieneným koučom oprávnene vyvoláva rešpekt.

V prospech Mourinha hrá takmer všetko. Dospel on, dospel prezident klubu, dospeli fanúšikovia. Dospel celý klub, ktorý už dorástol na veľkoklub a práve v ňom chce Mourinho dokončiť prácu, ktorú začal. Stať sa legendou podobnou Fergusonovi, ovládnuť svoj obľúbený anglický futbal.