V Dubnici sa otvoril celý program štvrtkových zápasov Európskej ligy, no Trenčania zrejme už zamávali na rozlúčku európskej súťaži číslo dva. Prehrou 1:3 sa ich postupové šance dostali iba do teoretickej roviny. Je to veľká škoda, ale hráči bronzového klubu minulej sezóny Corgoň ligy si za to môžu sami. Súperovi darovali všetky tri góly, aj keď ten ukázal, že je takéto zápasy oveľa lepšie pripravený. Giurgiu totiž presne vedelo, ako má svojho súpera poraziť.

 

No aj tak trenčianske darčeky nemali dostať. Prvý daroval kapitán Miloš Volešák, hoci do tohto momentu prežíval zatiaľ skvelú sezónu. Ďalšie dva prišli tesne po prestávke, pričom v nich hostia využili slabé stránky domácej obrany. Astra Giurgiu si dokonale rozobrala zápas Trenčína proti Slovanu, pretože pravá strana trenčianskej obrany horela už proti belasým, čo tiež náš majster gólovo využil a Astra bola ešte efektívnejšia. Týmito gólmi bolo už tesne po zmene strán každému jasné, že o postupujúcom je zrejme rozhodnuté. 

 

Trenčanom nemožno uprieť snahu, ale kvalita z ich strany nebola v tomto zápase dostatočná. Niektorí hráči podali iba priemerné výkony, čo proti kvalitným hráčom hostí nemohlo stačiť. AS má dobré mužstvo, ale ak chce byť v takejto súťaži úspešné, tak musí prestať robiť chyby. Lenže v tejto sezóne sa ich zatiaľ dopustilo v každom zápase, no kruto na ne doplatilo až teraz.

 

Zápas bez chýb neodohrali ani Žilinčania, ktorým to „trvalo“ ešte menej. Obrana Žilinčanov opäť urobila chybu, čo hráči Rijeky dokázali využiť. Ťažko teraz predpokladať, aký by mal zápas vývoj, keby Žilina dlhšie držala nulu. Takto sa domáci hneď chytili a v zápase boli lepší. Hlavne v individuálnej technike vynikali, pričom hostia môžu byť radi, vzhľadom na priebeh, za fantastický výsledok.

 

Prehra 1:2 im dáva dobré šance pred odvetou, ale k postupu je stále bližšie Rijeka. Ak chce byť Žilina úspešná, tak bude musieť prestať robiť chyby, lebo osud k nej už nemusí byť taký prívetivý, aký bol na štadióne Kantrida.  

 

Siedme mužstvo Corgoň ligy z minulej sezóny, je teda zrejme poslednou slovenskou nádejou, hoci od úspechu má tiež ešte ďaleko. Po včerajších zápasoch si náš futbal do pohárového koeficientu pripísal iba figu borovú, pretože za prehry si ani nič iné nezaslúžime. Priebežne sme sa prepadli na 29.miesto, ale to nie je teraz podstatné. Podstatné je to, že náš klubový futbal už druhú pohárovú sezónu po sebe iba paberkuje. A včerajšie výkony našich zástupcov nám ani nejakú väčšiu nádej nedávajú.

 

O skupinovej fáze môžeme teraz asi iba snívať. No to neznamená, že naše kluby sa nemali pokúsiť zmeniť sen v realitu. Dokým je aspoň malá šanca, tak sa treba o ňu pokúšať!