Pôvodne som komentár k situácii z predošlých dní na slovenských štadiónoch písať nechcel. Popísané toho už bolo dosť. Vyjadril sa každý, kto má niečo spoločné so slovenským futbalom, od upratovačky na Pasienkoch, až po prezidenta SFZ. Nemám nič nové, čo by som k téme mohol ponúknuť a existujú oveľa kompetentnejšie názory. Zmeniť úmysel ma však primäla jedna udalosť, po ktorej vo mne zovrela krv. Bol som si zahrať futbal. Len tak. Pre radosť z pohybu a lásky k športu. Poznáte to ešte, či? Taká ta situácia, keď joystick vymeníte za loptu a obrazovku za trávu. V kruhu amatérskych futbalistov samozrejme rezonovala téma, ktorá hýbe Slovenskom. Popri obligátnych „To sú psychopati“, či „Zavrel by som ich“ ma prekvapila otázka: „Prečo do sektoru hostí niekto vzal deti?“ ... Čo prosím?! Čo je toto za otázku?

Keď sa občas niekto neznalý spýta, aký je vlastne význam športu, tak po úvodnom pohŕdavom pohľade odpoviem, že, okrem iného, dáva správny príklad mládeži. Odkedy deti nepatria do sektoru hostí?Odkedy sa zo štadiónu stalo výsostné územie domácich a keď príde hosťujúci tím, automaticky sa predpokladá, že sa prišiel pobiť, dobiť, či dokonca zabiť? Odkedy by niekto radšej nemal ísť na futbal?

Fanúšikovia futbalu sú rôzni. Niektorí ho majú ako tému na krčmové nadávanie, keď sa minie politika, niektorí ho skutočné „žerú“, niektorí považujú za česť brániť meno klubu v bitke. Nemám nič proti ani jednej z uvedených skupín. Väčšinou aj tí nepopulárni hooligans však svoje päste porovnávajú mimo štadiónov, keď ich nikto nevidí. No situácie z tohto víkendu ukázali, že na Slovensku sa objavila skupina psychopatov, ktorí si štadión spojili s bojiskom. Neviem, odkiaľ berú vzor, keďže vo vyspelej futbalovej Európe sa násilné prejavy na štadiónoch takmer úplne vymazali a je bežným javom vidieť v hľadisku deti, či dôchodcov. Na druhej strane sa tie najväčšie fanúšikovské skupiny, známe násilným prejavom, presťahovali zo štadióna na skryté miesta. Či už sa chceme radiť k futbalovo vyspelej Európe alebo vyspelej fanúšikovskej Európe, sme za opicami.

Práve ako v džungli sa musí cítiť slušný slovenský fanúšik. Výbušniny, či mačety, to okrem filmov o Rambovi môžeme vidieť už len na Slovensku. Ešte aj poľskí „nožíkari“ si svoje nástroje na štadión nevezmú. Je potreba sa rýchlo spamätať z tohto šoku, ktorý niektorí naši psychopatickí „fanúšikovia“ prežívajú. Je potreba si uvedomiť, že štadión je pre športovcov a tých, ktorí ich chcú sledovať. Aby sa už neopakovala otázka: Prečo do sektoru hostí niekto vzal deti...