Ešte stále mám slzy v očiach, keď si prehliadam staré fotky. Mal som asi desať rokov, keď so mnou vtedajšia hviezda St. Louis Blues ochotne zapózovala na pamätnú fotografiu, potom znova o niekoľko rokov neskôr, a aj vtedy, keď som už bol dospelý a cítil som sa trochu trápne v zástupe mladých hokejových nadšencov. Hanblivo pôsobiaci Dubničan však fanúšikom vyhovel vždy, keď ho o to požiadali. Tak si budeme navždy pamätať slovenského hokejového reprezentanta, Pavla Demitru. Rád rozdával úsmev, rád rozdával hokejovú radosť. O to väčšie boli naše slzy, keď sa to stalo. Ten zakliaty deň, 7.9.2011.
 

Už sú to tri roky, hoci sa mi zdá akoby to bolo včera. Hokejový národ spal, veď v septembri sa nedialo nič v súvislosti s reprezentáciou. Prvý slovenský šampionát sme rýchlo chceli hodiť za hlavu a nová sezóna sa ešte len mala rozbehnúť. Napriek tomu je tento dátum už navždy zapísaný ako deň, keď sa hokejový národ, a nielen v rámci jedného štátu, spojil. Bohužiaľ, spojil sa v smútku. 
 

V Rusku spadlo lietadlo s hokejistami. Správa sa šírila vďaka internetu ako blesk, no nikto nevedel  podrobnosti. Dlhé hodiny sme špekulovali. Nechceli sme počuť potvrdenie, že na palube bol aj slovenský hrdina. Nechceli sme si priznať, že sme prišli o jedného z najobľúbenejších ľudí v republike. 
 

Prešli tri roky. Všetkým je jasné, že na palube skutočne Pavol Demitra bol. No nikto si to nechce priznať. Ešte stále smútime. A hoci prejavy nie sú tak výrazné, ako krátko po tragédii, keď sa kompletne celá slovenská hokejová verejnosť spojila a stíchla na pamiatku Palina, ešte stále nám zviera hrdlo, keď si na to spomenieme. A mnohí spomínajú intenzívne. Veď už o pár dní zažije premiéru film o Pavlovi Demitrovi, ktorý nás určite chytí za srdce.
 

Čas beží, slzy schnú, no smútok ostáva. Ostane dovtedy, kým bude v kalendári dátum 7.9. Ostane dovtedy, kým bude na Slovensku biť hokejové srdce. Myslíme na teba, náš hokejový hrdina, hoci by sme ťa mali radšej tu. Siedmy september bude už navždy dňom, keď sa slovenské hokejové srdce zjazvilo.