Takto pred týždňom sa schádzala slovenská futbalová reprezentácia pred dvojzápasom s Bosnou a Hercegovinou. Ale ohlas ľudu bol zdržanlivý, pretože to väčšinou nijako extra netrápilo. Dokonca sa našli aj takí, ktorí si povedali, že na čo idú zas robiť hanbu a radšej nech celú reprezentáciu rozpustia.

 

A nálada každým dňom v tomto smere gradovala. Čím sa blížil zápas, tým bolo o našej reprezentácií viac mediálnych správ a tým sa stupňovali aj posmešné odkazy. Ako národ v globále našej reprezentácií veril, bolo jasne viditeľné aj na najtipovanejších zápasoch piatkového programu. Podľa slovenských tipujúcich bol zápas v Zenici jasnou jednotkou, ale to si mysleli aj o zápase v Prahe...

V piatok večer sa tak tešili nielen naši reprezentanti, ale aj stávkové kancelárie. No najviac radosti zrazu mali tí, ktorí nikomu neverili, ale po našom víťazstve sa doslova vzbúrili. Z pesimistického národa bol zrazu ten najoptimistickejší na svete. V tomto sme asi prebrali štafetu po Bosniakoch, lebo podľa ich slov sme vraj nemali mať ani najmenšiu šancu na úspech.

 

A ako sa dalo krútiť hlavou nad pesimistickými odhadmi národa pred zápasom, tak sa zas dalo krútiť nad tými optimistickými po zápase. Väčšina totiž zrazu vidí naše postupové šance nad hranicou 50%, len škoda, že sú skôr pod úrovňou 5%. Ale na tomto príklade jasne vidieť, že futbalový národ stále žije, len mu stačí dať elektrický šok z defibrilátora.

 

Lenže nebolo by lepšie, keby žiadne šoky nepotreboval a žil by stále? Tak na toto si musí nájsť každý odpoveď v sebe. My všetci totiž vytvárame jeden futbalový národ, ktorý by mal držať spolu. Od reprezentácie cez médiá až po fanúšikov sme totiž na jednej lodi. No keď nebudeme veslovať tým istým smerom, tak sa nikam nedostaneme.

 

Nie je to tak dávno, čo chcelo reprezentáciu v jednom zápase vidieť 120 000 ľudí, ale pred mesiacom sa nenašlo ani 12 000, čo by išli do Žiliny, teda ak nerátame Bosniakov, ktorí skúpili drvivú väčšiu vstupeniek. Po zápase v Zenici by sa toľko určite našlo, ale už je neskoro. Preto treba futbalovo žiť stále, aj v časoch zlých, a byť stále fanúšik a nie „fanúšik!“