V Sydney sa v roku 2000 konala veľkolepá olympiáda. Slovensko na ňu vyslalo jednu z najpočetnejších výprav, čítajúcu 112 členov, k čomu prispeli dva mužské celky vodného póla a futbalistov. Práve spomínaní futbalisti Slovenska zažívali na 20. vystúpení najobľúbenejšieho športu sveta na olympijských hrách, premiéru v samostatnej histórii Slovenska.

Pohodlná kvalifikácia, problémová nominácia

Postup si naši futbalisti vybojovali na európskom šampionáte do 21 rokov, ktorý sa uskutočnil na našej pôde, a na ktorom slovenskí futbalisti obsadili štvrté miesto po tom, čo zdolali Angličanov i Turkov a remizovali s Talianmi na čele s geniálnym Pirlom. O historickú medailu z domáceho šampionátu ich pripravil len jediný gól Španielov v zápase o tretie miesto.

Slováci však vyvolali nevídaným úspechom futbalovú eufóriu, podčiarknutú faktom, že o viac ako 3 mesiace neskôr ich mala čakať historická premiéra na olympijských hrách. Výborné výkony i výsledky na európskom šampionáte vlievali do žíl našich futbalistov i fanúšikov nádej na úspech. Hovorilo sa o najlepšej generácii v dovtedajšej histórii samostatného Slovenska.

Problémy však v našom výbere nastali ešte skôr, ako vôbec zväz začal vybavovať letenky. Narozdiel od ostatných zúčastnených na turnaji, slovenská najvyššia futbalová liga sa nedočkala prerušenia, tri najlepšie kluby zo Slovenska chceli uspieť v pohárovej Európe, seniorská reprezentácia vedená Jankechom zase chcela uspieť v kvalifikácii o MS 2002. A tak sa ani do širšej nominácie, uverejnenej po schôdzi trénerského triumvirátu Radolský – Jankech – Griga, nedostali naši najlepší zo spomínaného európskeho šampionátu Szilárd Németh, Peter Babnič z Interu, ale i slovanisti Sedlák a Meszároš. Zväzoví a kluboví funkcionári tak do istej miery zviazali ruky trénerovi olympijskeho výberu, Dušanovi Radolskému, ktorý navyše nemohol do 3 zápasov počítať s pravdepodobne najväčšou hviezdou, Vraťom Greškom, ktorý si odpykával trest za červenú kartu zo zápasu o bronz so Španielskom.

Výkon sympatický, body nestačili

Napriek spomínaným problémom Radolský zostavil konkurencieschopné mužstvo. Devätnásťčlenná nominácia čítala 3 brankárov, šiestich obrancov, poltucet stredopoliarov a štyroch útočníkov. Len štyria z kádra, ktorý musel až na 3 výnimky pozostávať z hráčov mladších ako 23 rokov, boli v čase turnaja legionármi. Veľa reprezentantov však práve olympijský turnaj považovalo za odrazový mostík do zahraničných líg.

Nominácia SR na OH v Sydney 2000:
 

Útočníci:
Marek Mintál, MŠK Žilina
Andrej Porázik, Ozeta Dukla Trenčín
Ján Šlahor, Slovan Bratislava
Martin Vyskoč, Ružomberok

Ich ambície potvrdzovali aj výkony. Hoci žreb skupín nebol k slovenskému výberu veľmi milosrdný, keď im pridelil Brazílčanov, Japonsko a Juhoafričanov, chceli sa pobiť o postup. V úvodnom zápase, hranom 14. septembra v Brisbane, Slováci proti Brazílčanom dokonca viedli, keď sa trafil Porázik, no kanárici odpovedali prakticky v zápätí a väz našim zlomil vlastný gól Čišovského zo 68. minúty. V záverečnom pokuse o nápor Slovákov prišiel ešte gól Alexa z nadstaveného času, no za výsledok 3:1 a predvedenú hru sa naši reprezentanti  rozhodne hanbiť nemuseli. Veď v súperových radoch čaroval už vtedy Ronaldinho, neskorší hráč Barcelony a Citizens, Geovanni, stopér Lúcio, či exliverpoolsky Fábio Aurélio.

Už pred turnajom bolo jasné, že ak chceme postúpiť, musíme zvládnuť súboj s neúnavným Japonskom. V hlavnom meste Austrálie, Canberre, sa od začiatku rozohrala šachová partia, pri ktorej žiadne mužstvo nechcelo spraviť chybu. Všetko sa rozbehlo až v druhom polčase, v ktorom bol už známy výsledok zo štadióna v Brisbane, na ktorom Brazília podľahla Juhoafričanom. Obe mužstva tak potrebovali vyhrať. Dvoma gólmi v priebehu 7 minút sa do vedenia dostali Japonci. Naši reprezentanti síce tlačili, no z náporu dokázali vydolovať len jediný gól Porázika, na vyrovnanie už neostal čas ani sily.

Do záverečného duelu skupiny sme nastupovali s vedomím, že postúpiť môžeme len v prípade prehry Brazílčanov a nášho veľmi vysokého víťazstva. Brazílčania však svoj súboj proti Japoncom zvládli a nám nepomohla ani výhra na Afričanmi v pomere 2:1  po góloch Czinegeho a Šlahora.

Osudy našich olympionikov

Napriek nepostupu do vyraďovacej fázy, naši zanechali sympatický dojem. Pri neúčasti viacerých opôr sa statočne bili aj s ligovým výberom druhého sledu. Viacerým sa predpovedali sľubné kariéry. Ako sa však skutočne vyvíjali kariéry najväčších opôr z OH 2000?

Hŕstka úspešných

Ako každá generácia, aj naša olympijská má 13 rokov po turnaji svojich víťazov, ale aj porazených. Káder, ktorý bol tvorený prevažne hráčmi domácej ligy, mal otvoriť viacero dverí slovenským futbalistom, ktorí dovtedy poznali maximálne českú ligu, ďalej na Západ sa dostali naozaj len niektorí. Náhradník Greško, ktorý nemohol nastúpiť kvôli dištancu, sa presadil zo všetkých najviac. Vtedy hráč Bayeru Leverkusen, Greško v kariére pochodil celú Európu. Hral v Interi Miláno, Parme, Blackburne, či Norimbergu a celé desaťročie patril k najlepším Slovákom.

Jeho vtedajší klubový spoluhráč z Leverkusenu (hoci len z rezervy),  Peter Lérant, po olympiáde okúsil legionársky chlebík v Luzerne, Panionise, Austrii, či Grazi, pokračoval v Chorvátsku, Poľsku, no nikde nevydržal viac ako 2 roky a nikdy sa neprepracoval ani do seniorskej reprezentácie. K tým viac úspešným treba zaradiť Marka Mintála, ktorý po tom, čo sa stal pod Dubňom legendou, stal sa ňou aj v Norimbergu a v drese slovenskej reprezentácie. Fantóm Mintál naplno využil svoj potenciál a je jedným z mála „víťazov“ olympijskej nominácie.
 

foto TASR

Do úspešnej zostavy môžeme zaradiť aj trojicu „Čechov“ Kamil Čontofalský, Marián Čišovský a Karol Kisel. Títo traja ex-olympionici totiž svoje najväčšie slávy zažili práve u našich susedov. Kamil Čontofalský sa síce z Bohemiansku Praha sťahoval do Zenitu Petrohrad, no tam väčšinou zohrieval lavičku celých 6 rokov, počas ktorých aj tak pôsobil ako slovenská brankárska jednotka. Momentálne v 35 rokoch opäť pôsobí v Česku, kde oblieka zošívaný dres Slavie.

Práve Slavia je spätá aj s futbalovým osudom Karola Kisela. Košický rodák počas olympiády rovnako patril pražskej Bohemke, potom vystriedal Liberec, Spartu, vrátil sa zaspomínať si do Sydney, kde v drese miestneho FC pôsobil v sezóne 2009-2010, aj v časti sezóny 2010-2011. Medzitým dvakrát pôsobil v Slavii, v ktorej je aj dnes. Kisel všade, kam prišiel, patril medzi stabilné opory. V národnom drese sa predstavil 25 krát a rozhodne svoj potenciál nezahodil.

Tretí do partie, Marián Čišovský, zažíva svoj vrchol v pokročilom futbalovom veku. Hoci zažil úspešné pôsobenie ako v drese Interu, či Žiliny, tak aj v drese Petržalky, najviac sa mu darí v českej Plzni. S ňou si zahrá už druhýkrát skupinovú fázu Ligy majstrov a v 33 rokoch patrí k najväčším oporám tímu. Gólovo produktívny obranca sa občas mihne aj v slovenskej reprezentácii, kde môže zahrať v strede obrany, i na jej kraji. 
 

Bohužiaľ, tým sa vymenovávanie úspešných olympionikov končí. Nedá sa povedať, že zvyšok úplne zhorel. Veď taký Peter Hlinka dodnes úspešne pôsobí v Rakúsku, hoci v reprezentácii sme naňho rýchlo radšej zabudli.Ani ďalší defenzívny hráč, Martin Petráš, nemôže svoju kariéru považovať za úplný prepadák, veď pôsobenie v Sparte, Heart of Midlothian, či Lecce, sú slušné štácie. No potácanie sa po druhej, či tretej najvyššej talianskej súťaži, ktoré Martinovi prischlo od jeho 28. rokov, čo je najlepší vek pre futbalistu, už obraz jeho kariéry trochu zhoršuje.


foto TASR
 

Osobitú kategóriu tvoria hráči, ktorí na prelome tisícročí žiarili v slovenskej lige. Czinege, Barčík a Šlahor v mladom veku pútali obrovskú pozornosť a mali byť budúcnosťou slovenského futbalu. Všetkých do jedného však postihol približne rovnaký osud. Czinege so Šlahorom zhasli do niekoľkých rokov, hneď pri ich prvých vážnych angažmánoch, Czinege v Turecku, Šlahor v Rusku. Barčík to skúšak taktiež v Turecku. Neuspel. Vrátil sa do Žiliny, skúsil Turecko. Neuspel. A hoci jeho domáca kariéra nie je na zahodenie, medzinárodný úspech nezaznamenal tento znamenitý technik žiadny.
 

foto TASR

Zvyšok kádra zhorel na celej čiare. Výborný Pančík mal v čase olympiády už 28 rokov a jeho kariéra už nemala kam napredovať. Podobne na tom bol aj Rado Kráľ, ktorý svoj vrchol zaznamenal v Košiciach o 3 roky skôr. Vyskoč, či Drobňák nikdy neprekročili ligový tieň, Porázik si dokonca siahol na dno, keď sa dostal za mreže, brankár Jano Mucha (nie ten súčasný), zažil vrchol v Ružomberku. Väčšina hráčov mala vstupovať do záverečných rokov svojej kariéry. Namiesto toho hrajú na amatérskej úrovni, či iní to už radšej zabalili. Aj taký vie byť futbalový osud.

Naši reprezentanti tak poväčšine zahodili šance, ktoré im ponúklo otvorenie zahraničných dverí počas olympiády v Sydney. Nenasledovali tak kroky svojich súperov z turnaja ako Samuel Eto´o z víťazného Kamerunu, Milan Baroš, Tim Howard, Xavi, Puyol, Zambrotta, či Pirlo. Napriek tomu sa olympiáda v Sydney radí medzi najvýraznejšie úspechy histórie slovenského futbalu a ani 13 rokov od jej začiatku sa nenašlo veľa udalostí, ktoré by dokázali predčiť tento výsledok. Snáď sa ešte na Slovensku dočkáme olympijskeho ducha aj vo futbale.