Praha 13. septembra (TASR) - Ako zjavenie vo vtedajšej hviezdnej zostave futbalovej pražskej Dukly medzi Viktorom, Čadekom, Masopustom, Pluskalom, Brumovským a Jelínkom pôsobil na jeseň 1963 Ján Geleta. Práve v tom čase sa v nej začal objavovať 21-ročný mladík.

"Ja som bol vždy silný hlavne kondične. Veľmi rád som chodil behať a tak, keď som v roku 1962 narukoval na Julisku z Iskry Partizánske, bol som skôr atlét, ako futbalista," zaspomínal si pre idnes.cz Ján Geleta, ktorý sa práve v piatok 13. septembra dožil okrúhleho životného jubilea 70 rokov.

Po svojom narukovaní do Dukly, rok strávil v béčku, až potom si ho legendárny trénera Jaroslav Vejvoda vytiahol do prvoligového mužstva. A uviedol ho medzi už slávnych hráčov slovami. "Páni, tento chlapec vie z vás najlepšie behať, no a kopať ho naučíte vy. A bol som v áčku," zaspomínal si jubilant.

Neskôr Vejvoda o slovenskom blondínovi zo stredu poľa vyhlásil: "Napriek svojej pomerne nízkej postave hral výborne hlavou, pretože mal znamenitý výskok. Na jeho hre bol na prvý pohľad najmarkantnejší dôraz. Išiel do všetkého a zo žiadneho súboja nikdy neuhol. A s týmto dôrazom sa v Dukle prebojoval do prvého mužstva. A Honza bol potom dokonca taký dobrý, že Pepík Masopust v plnej forme mu prenechal miesto v zálohe a prešiel do stredu útoku."

Na časy strávené s Masopustom na ihrisku si aj dnes Ján Geleta rád zaspomína. "S Pepom sme dodnes vynikajúci kamaráti. Ale vtedy hrať deviatku, teda stredného útočníka, aj keď trocha stiahnutého, nebolo pre neho vôbec jednoduché. O dvanásť rokov staršieho Masopusta si totiž protihráči museli oveľa viac strážiť ako v zálohe."

Medzi svoje najväčšie zážitky radí Ján Geleta svoju premiéru v reprezentácii a góly Alexandrovi Vencelovi v Dolíčku. "Po prvý raz za národný tím, to sa jednoducho nezapomína. Bolo to na jar 1974 a išlo o priateľský zápas proti Talianom vo Florencii," spomína Geleta a dodal. "Pri tom debute mi samozrejme pomohli moji parťáci z Julisky Pepa Masopust so Svaťom Pluskalom, v zálohe som hral s Andrejom Kvašňákom, vpredu dreli Tomáš Pospíchal s Dolfi Schererom. Dobre to dopadlo, uhrali sme tam bezgólovú remízu."

Pri góle do siete brankára Slovana Bratislava Vencelovi si už dnes nespomenie, v ktorom to bolo roku, ale vie, že to bolo na štadióne Bohemians v Dolíčku, pretože ich štadión na Juliske sa upravoval. "Klokani nám na tento zápas pripravili špeciálne lopty, ktoré si priviezli z Anglicka. Kopali sme priamy kop a tak som sa k lopte postavil, pretože tréner Vejvoda ma tieto kopy náramne naučil. Poslal som to Vencelovi do šibenice, ale rozhodcovi sa niečo nepáčilo, tak nariadil kop opakovať. No a ja som ten roh trafil presne rovnako aj po druhý raz."

V reprezentácii Ján Geleta debutoval ako 20-ročný a necelých šesť týždňov po 21 narodeninách už mal vo vrecku striebro v OH v Tokiu. Vo finále vtedy Československo prehralo s Maďarskom 1:2, ale chlapec z malého slovenského mestečka bol ako v siedmom nebi. "Striebro z olympijských hier, to veľa ľudí nemá. A ja som si túto medailu zavesil na krk vlastne ešte ako futbalový bažant," spomenul si na tieto krásne chvíle Ján Geleta.

Vrcholnú formu mal v roku 1967, kedy si zahral semifinále PEM (dnes Liga majstrov) proti Celticu Glasgow a v tom istom roku ho vyhlásili aj za najlepšieho futbalistu Československa. Na súboj s Glasgowom ale nemá dobré spomienky. "Tam sme prehrali 1:3 a ja som zavinil jeden gól. Domáca bezgólová remíza už nič nezachránila, škoda," obzrel sa za svojím najväčším kubovým úspechom.

Pre zranenie, ale prišiel o MS 1970 v Mexiku, keď si krátko pred nimi v jednom z ligových zápasov poranil koleno a tak namiesto do Mexika smeroval na rehabilitáciu do třeboňských kúpeľov.

Na záver svojej hráčskej kariéry si zahral ešte divíziu za jinonický Motorlet a celkom nakoniec ešte za Řevnice. Potom si už len občas zahral za starú gardu Dukly. "Chlapci ma tam brali hlavne preto, aby som ľuďom ukázal, že ešte žijem. Ale s tou dukláckou partiou sa stretávame ešte dodnes, najčastejšie počas ligových zápasov na Juliske. Pravidelne tam ale nechodím, pretože s manželkou žijeme na chalupe v Křivsoudove, čo je 90 kilometrov."

V posledných rokoch ho trápila bolerióza, ale sa z nej vyliečil, rovnako tak má v poriadku slabiny, kvôli ktorým ani nemohol riadne chodiť. Teraz je už všetko v poriadku a jeho želaním je, aby sa raz jedno meno z prípravky, ktorú v Křivsovdove vedie, objavilo na súpiske Dukly.