Európska UEFA prišla v predchádzajúcich dňoch s ďalším projektom, ktorý vyvoláva skôr ťukanie na čelo ako nadšenie futbalových priaznivcov. Projekt Ligy národov je síce možno dobrým ťahom pre biznismenov z UEFA, no rozhodne nie dobrým krokom pre futbal.

Komentár Jakuba Mihálika

Neviem, či som ten dojem nadobudol iba ja, ale zdá sa mi, že Michel Platini si pravidelne ulieva prílišné množstvo kvalitného francúzskeho vína. Potom prichádza s nápadmi, za ktoré ho síce biznismeni tľapkajú po pleci, no fanúšikovia si tľapkajú nanajvýš po čele. Po projekte ME 2020, ktoré majú byť roztrúsené po viacerých európskych krajinách a nápade, respektíve nonsense, aby sa EURO rozšírilo aj mimo Európy, prišiel Platiniho kúzelnícky tím s ďalším trikom, ako zvýšiť svoje príjmy. Bohužiaľ aj opäť poškodiť futbal.

Od roku 2018 by totiž bývalý hviezdny futbalista rád založil novú súťaž na medzinárodnej úrovni, ktorá by nahradila priateľské zápasy duelmi „naostro“ v rámci Ligy národov. Na prvý pohľad nie zlý nápad, veď keď o niečo ide, púta to väčšiu pozornosť ako keď sa futbalisti 90 minút priateľsky hladkajú v zápase bez zmyslu.Pri hlbšom skúmaní tohto projektu vám však do očí udrie niekoľko zádrheľov, pre ktoré musíte priznať, že Platini opäť stúpil vedľa.

Treba odlíšiť dve roviny tohto projektu. Tou prvou je finančná, ktorá má priniesť veľké zisky do pokladnice UEFA, druhá je tá športová. V súčasnosti FIFA vyčleňuje päť až sedem asociačných termínov na kvalifikačné, prípadne priateľské zápasy. Tým, že by Liga národov nemala kolidovať s kvalifikáciami na MS, ME, či ďalšie podujatia, museli by sa jej zápasy obmedziť len na termíny, v ktorých sú vyčlenené priateľské zápasy. Tých však do roka hrajú v priemere tímy maximálne štyri, no navrhovaný model Ligy predpokladá zápasov minimálne päť. Už teraz kluby nechcú púšťať hráčov na zrazy, ak zrovna nejde o o MS, či ME, zvýšením počtu reprezentačných zápasov by sa ešte viac naštrbili vzťahy medzi klubmi a národnými zväzmi. Nehovoriac o tom, že by sa zvýšila porcia zápasov pre tých najvyťažovanejších hráčov, veď televízne spoločnosti chcú za svoje peniaze vidieť tých najlepších.

Projektom Ligy národov by sa naštrbil prirodzený vývoj tímov. UEFA totiž navrhuje rozdeliť tímy podľa výkonosti do nejakých minilíg, čo znamená, že slabší tím by už naveky hral zápasy, slúžiace ako príprava len so slabými tímami a napríklad taká Malta by si Taliansko na priateľský zápas zavolať nemohla. Ďalším aspektom je príprava na veľké turnaje, keď je zaužívaným pravidlom, že ak dostanete v skupine na svetovom šampionáte napríklad Nigériu, v príprave si zvolíte súpera z Afriky. To by Liga národov nedovoľovala a viac termínov už jednoducho nie je.
Ďalším nebezpečenstvom je aj rozvoj v rámci jednotlivých reprezentácii. V súčasnosti sa priateľské duely využívajú na vyskúšanie nových hráčov, poskytnutie priestoru mladíkom. Ako som už spomenul, tlak televíznych spoločností na jednotlivé zväzy by nútil reprezentácie stavať tých najlepších a prechod medzi generáciami by sa len a len sťažil.

A to už nejdem ani len spomínať kritéria pre nasadzovanie tímov do jednotlivých „minilíg“. To je totiž viac ako diskutabilné, pretože podľa prvých návrhov by napríklad Belgicko hralo až v tretej výkonostnej minilige, zatiaľ, čo Portugalsko, či Anglicko, ktoré majú problém postúpiť na MS, v tej najvyššej.

Opäť sa tak zdá, že s výstrelkom zrodeným v hlave Platiniho prichádza viac problémov ako úžitku. Nevedno dokedy budú pokračovať, ale pre dobro futbalu by mohli čo najskôr prestať.